Po 15 rokoch som sa vrátila do rodnej obce môjho tatka. Horúce sobotné popoludnie, vzduch sa chvel, po ceste skackali beloritky, pinky a vrabce. Bratrancova žena prechádza po dvore v lesklých trenírkach, v gumákoch s kosou na pleci. Tetka Uľa, na blond odfarbená dôchodkyňa, je v dlhých karmínových šatách s rozparkom po stehno, na očiach džeksonovské imodžovky. Opakuje dookola – Toto tu džungľa...Ujo Janko vráskavý a bez jediného vlasu s bejzbolkou, ale v kravate, v jednej ruke dohára cigareta, v druhej Tesco sáčok s baraňou hlavou - Vezmi naj Haňa nevidzí. Ujo Peter zaháňa káčata z bazénu ( rozumej malá lodňa) do chlieva. Sestřenka Hela je tiež v dlhých šatách, tete Hane nesie vankúš na sedenie. Pri cúvaní prehla škodovkou obecné zábradlie. Teta Hanča jojká, že jej puchne koleno, ale barly neberie, bo še nepatrí. Rusnacký giraltovský farár má imidž . Opálený, líca hladké, vyholený, vysmiaty – bieloskvúci úsmev. Je veľmi horúco. Tatko je nervózny a má trému.
V obecnom dome sa schádzajú rodáci. Dvojtretinová prevaha štrbavých – umelý chrup dnes stojí majetok. Za hlavným stolom, starosta, profesor, farár a sponzori knihy – traja inžinieri. Generál neprišiel lebo...nik nevie.
Z tejto dediny pochádza jeden pravoslávnou cirkvou blahoslavený, ktorý žil v Kanade. Vyšiel z nej jeden univerzitný profesor, niekoľko inžinierov – jeden vodohospodársky, ktorý projektoval Domašu a Liptovskú Maru, druhý projektant, aj novú cerkvu projektoval – je pekná a dokonca aj urbanisticky zvládnutá.
Starosta brblavo, ale snaživo prečíta prejav . Tatko rozpráva o knihe, o obci, o tom aké je dôležité byť na ňu pyšní. Trému stratil, knihe venoval dva roky a jej finiš sa niesol v znamení nekonečného sedenia za počítačom, dvojitého videnia, ktoré ma vyplašilo spolu s neurológom, keď ho poslal na MRI.
Keďže sa zabudlo na šampanské, ešte pobehujem cez sálu, ruším prejav, ale horúcu fľašu ( bola zatvorená v aute) načas vložím do rúk krstných otcov. Farár hovorí, že aj knihu možno krstiť, že to je v poriadku. Šampanské sa otvára pri okne. Zátka doletí na dvere obecnej latríny, kde vyryje nezmazateľnú stopu a vyplaší tetku v sukniach , čo si tam odbehla uľaviť.
Mládež zo ZUŠ kvíkavo spieva pár rusínskych ľudoviek, ich spev trhá uši. Deti sa zbiehajú do obecného domu pozrieť, čo sú to za zvuky a zaplnia dvere a chodbičku. Keď sa rozdáva guláš a víno, vychádzam von. Prechádzam sa po stíchnutej dedine so sesternicami. Spomínam na babku, mám na ňu len jednu spomienku. Trojročná som na Veľkú noc tancovala na lávke cez potok a spadla medzi kryhy. Oranžová vetrovka naplnená vzduchom ma ako matrac odnášala dole prúdom. Sestra ma vytiahla, babka ohrievala, schovala na peci medzi kožušiny. Dedka si nepamätám. Na fotke má biele fúzy, dávno bol v Kanade, raz padol do studne a dlho bol predseda obce...
Lastovičky poletujú. Potôčik odnáša s vodou aj čas...
