Pred rokom na jeseň mal v Prešove koncert Čechomor. Natrieskaný, úžasne energický a energetický, plný emócií, po koncertovej eufórie – umenie bolo úžasnou vzburou proti životu, ktorému čelím.... V piatom rade sediaca / stojaca / tancujúca som prepotila tričko, spodné prádlo, hlasivky a neuróny v dlaniach.
Prvýkrát som ich videla ešte v minulom storočí ako predjazdcov J. Nohavicu v prešovskom PKO a zdali sa mi prihluční...Ach božia (s)prostota!
Po ďalšom roku a koncerte som si vyhľadala ich internetovú stránku a napísala im dlhý a kvetnatý plným menom podpísaný mail s oslovením Čechomor , miláčkové moji, úžasný koncert v Prešove .... Frontman Karel Holas v domnienke, že mu píše nejaké psychiatrickou diagnózou zaťažené indivíduum mi jednoducho odpísal: Vážená pani, děkujeme .
Ako áno, ako nie, práve pred rokom sme sa vďaka manažérke nášho benefičného koncertu Janke stretli s Čechomorom face to face a okrem obdivných replík na úvod, spomienkou na môj mail ( najprv zapierali, potom sa smiali – jasné, že nepamätali), hovorili sme o všetkom možnom... Napríklad, že rovnako na dušu ako na pesničku nemožno siahať studenými prstami.
A teraz Karel a Franta už nie sú iba miláčkovia. V minulom roku vystúpili v Prešove na benefičnom koncerte prešovského ARO ( spískali sme to počas toho filozofického večera) a dnes sú niečo viac. Skamarátili sa s doktormi a sestričkami z ARO. Skamarátili sme sa natoľko, že si píšeme a posielame pozdravy, navštevujeme sa na koncertoch....
V piatok v Košiciach na Cassoviafeste mal Čechomor vystúpenie. V prešovskom ARO to vrelo 3 týždne dopredu a prípravy na koncert vyvrcholili v piatok. Menili sa služby, rušili súkromné programy, organizovala hromadná doprava, len Čechomoru nikde. Neozýval sa, nebral telefóny, v Košiciach o nich nevedeli. Nevedeli, nám povedať, či vôbec prídu a nálada klesala. Klesla ešte viac, keď sa dovalila pohroma. Pracovná...
A bol koniec eufórie.
A ozval Čechomor:
- Kde ste sestričky z ARO ? O 22,00 vystupujeme, príďte nás povzbudiť. To tam už asi nikto nebude, len vy a my.
- Miláčkové nemôžeme, máme príjmy...Sme v práci, ktorá nekončí a neskončí...
Nuž náhradné riešenie. Miláčkové čakajú a sestričky nemôžu, môžem iba ja. Skončila sa mi pracovná doba, po 32 hodinách v práci môžem ísť domov. Obvolala som kamarátky a kamarátov
-... poďte so mnou na Čechomor..- všetci majú program, ešte aj ja som na poslednú chvíľu dostala VIP lístky na Lúčnicu. Aspoň, že o 19,00.
Miláčkové, sa ozývajú:
- Kde ste, keď neprídete, ani my už nikdy neprídeme k vám.
To bola vážna výzva a situácia. Veľmi vážna, veď sa schyľuje k druhému benefičáku. Manažérka nášho koncertu bola v amoku ( to ona mala na starosti Lúčnicu ! ). Prikázala mi, že veci treba zariadiť, s Čechomorom sa MUSÍME stretnúť, vybaviť aby prišli, musí existovať nejaké riešenie, rozmýšľajte, zožeňte nejaké pekné baby, akože sestričky, od čoho ste mozgový trust v nemocnici!
Vtom sa, bohvie prečo ( osud ?) ozvala naša druhá hviezda. Hviezda, ktorá je hlavným maskotom benefičného koncertu Resuscitácia.
- Chceš ísť na Čechomor ? Zožeň nejaké baby, ak chceš, aby bol benfičný koncert dva. Ideme na Čechomor !
- Čechomor? Jasné! Načo nám budú baby ?
Absolvovala som Lúčnicu – bola úžasná. Do auta narvala tri skautky a letela po diaľnici na Čechomor. Po nočnej službe, nespala som v už kuse 38 hodín. Nevadí. Cestou do Košíc mi Karel ešte dvakrát zavolal, že lístky máme v pokladni a že čakajúúúú...
Konsternovaná situáciou, som po nástupe kapely na pódium z druhého radu kričala ( úplne som zapadla do horúcej letnej a adolescentnej atmosféry okolo mňa) : Miláčkové tu sme !
Moje skautky, stretli ďalšie kamarátky, netušiac ( okrem jednej), že sú súčasťou aristickej misie, tak veľmi sa na Čechomor tešili, že po prvých tónoch začali rezko tančiť a strhli ostatných. Koncert bol krásny, tvorivý, energický a energetický, Čechomor a diváci krepčili na javisku aj v hľadisku a občas sa to miešalo. Koncert bol plný krásných piesní, citlivých aj humorných (!) balád a „čechomorských mordov“ a smrtí .... potrhala som neuróny v dlani a v hlave, odhodila únavu a stratila zábrany a tancovala a spievala ...
Po koncerte sme ich navštívili, moje skautky viedli za sebou tlupu ďalších junioriek a obdivovateliek, s ktorými sa počas koncertu zoznámili, včítane nejakých obdivovateľov našej hviezdičky. A tak Miláčkov okrem jednej zruinovanej doktorky, čakali usmievavé, mladé, nadšené dievčenské tváre, nie tie očakávané z ARO, tie mali inú činnosť ( „aristické balady a mordy“ )...
Vysvetlila som Miláčkom, aký je život pes ...
Oni sa len divili a krútili hlavami, že oni predsa vždy prídu na náš benefičný koncert, lebo dávno, dávno sú viac, ako iba miláčkové...
