Asi mi je súdené zažívať s Čechomorom kuriózne situácie. Bol 30.november 2005, deň nášho benefičného koncertu. Milačkové sa síce neozvali, že by bol nejaký problém, ale ani nepotvrdili, že na sto percent prídu. Išla som s manažérkou Jankou pre nich na letisko. Janka s dešpektom obzrela moje Clio a zamrmlala:
– Menšie nebolo?
Podľa mňa na husle, gitaru a dvoch chlapov a dve baby, by malo stačiť. Optimisticky som odpovedala, že toto auto má netušené možnosti a nasadli sme. Keďže Janka Miláčkom sľúbila, že budú privítaní chlebom a soľou, stavili sme sa pre chlieb a soľ a dekoratívny obrúsok - dečku pod chlieb a dve malé... Nepoviem.
Deň predtým som propagovala v Markíze náš koncert a najstaršie ARO na Slovensku a v čakacej miestnosti pred štúdiom narazila na Dr. Iľka. Vypálila som naňho prúd slov, že či zajtra bude také počasie, aby mohlo pristáť lietadlo v Košiciach a či bude také, že budú lietať a čo hrozí a čo mi odpovie. Najprv mu zabehla káva, kým ju vykašľal a vypliešťal oči na mňa oči, nasadila som totiž významný výraz „prosby zmiešanej s počínajúcou mrtvicou“. Znechutene prehltol a odpovedal, že zajtra bude ( rozumej 30. novembra) ustálené počasie, problém môže byť, keď bude na pristávacej ploche hmla. No, veľmi ma neskľudnil, ale predsa to bola optimistická predpoveď. Ráno, chvalabohu, bolo zamračené, po hmle ani stopa. Keď sme však prišli k Perešu – letisko je neďaleko, dala sa krájať. Zdesene sme sa s Jankou na seba pozreli. V duchu som preklínala, život, počasie, Iľka... a videla, že koncert bude asi v prde...Jaj.
Na letisku sa všetci tvárili, že hmla síce je, ale lietadlo je na ceste. Vynervovaná do krajnej miery, dostala som správu, že jeden bratislavský umelec nepríde lebo je chorý, vybehla som na vežu a s pohľadom obráteným k nebu pátrala po lietadle. Skôr bolo starú turbovrtuľu počuť, ako vidieť, ale vyliezla z hmly a pristala. Najprv vykladali batožinu z kabíny. Husle ani gitara tam neboli. Cestujúci sa trúsili ležérnym krokom a Miláčkové nikde. Obhrýzla som si všetky nechty na pravej ruke. Prúd cestujúcich sa stenčil, vyšli dve letušky. Miláčkové nikde. Už som bola v polovici ľavej, keď z lietadla vyšla najprv gitara, potom Franta a ...nonšalantne Karel ... Vďaka, vďaka, hurá, vďaka, kmitala som dole točitými schodmi a posledné tri preplachtila. Janka pátravo hľadala, kde som. Mňa nevidela, civela na jedného šťastného netopiera, ktorý tvrdo pristával pod schodiskom a napriek hrmotu a krkolomnému pádu kričal .
–Tu sú, tu sú!
Nachystali sme sa, naaranžovali chlieb a soľ a keďže väčšina ľudí v príletovej hale videla môjho cukaharu prehnute na schodisku, obkukávali nás s neskrývaným záujmom. Miláčkové si dávali na čas. Hala sa plnila, bizarná dvojica ( Janka elegantná dáma s dlhými čiernymi vlasmi, ja - rozcuchaná po prekonanom páde, športová moletka s výrazom slimáka, ktorý sa nezmestí do ulity) s chlebom a soľou budila taký záujem, že tí čo prileteli, neodchádzali a vytvárali pred nami neumelý špalier. ...a vtom, dvaja v čiernom, husle a gitara. ARO, Slovensko, Prešov a letisko Košice víta umelcov. Prijímali pocty, kráčali špalierom...
- Miláčkové našíííí.
Chlieb, soľ a miniflaštička. A potom vyšiel zriadenec a tlačil na vozíku ich kufre. No márnosť !
Nakoniec sme sa do Clia popchali ( hovorím, že má netušené možnosti) – gitaru mal Franta medzi nohami, netrčala z okna, iba sa snažila preraziť strechu. Jeden z leteckých kufrov mali na kolenách Janka s Karlom vzadu. Napriek nepohodliu ich impozantný vstup na pôdu Slovenska natoľko obmäkčil, že prisľúbili aj Starú Pivničkovú...
to be continued
