Prvýkrát, keď som ho uvidela, vybehol z koterca spolu so súrodencami. Ostatní úplne šteniatkovsky sa vrhli na moje nohy, tenisky a šnúrky. Driapali ich z neústupčivosťou a dravosťou zúrivých a hladných tigrov. On svojím najdôstojnejším krokom zamieril za roh, čupol si a spôsobne ( nakoľko len pes môže) sa vyprázdnil. Oňuchal uviazaného jagteriéra, označil mu (tá drzosť) reťaz a išiel si nevzrušene obzrieť terén . Jagteriér urazene brechal a lkal , trhal sa na reťazi za kotercom, ostatné šťeňatá sa s pišťaním vrhli k miske.
Keď som ho vzala na ruky, chvel sa, ja hlúpa som si myslela, že chudáčik maličký bojí sa. Prd. Dnes viem, že jeho dušička a telo sa triasli blahom s vidinou papinky a zlosťou, že čo ho vlečie a kmáše, akési cudzie nezaujímavé a nejediteľné individuum, keď je čas jedenia a ( hrôza) ostaní psíci sú už pri miske a ergo, dostanú k nej skôr ako on.
Chovateľ o ňom prehlásil, že je pomalý, a s ostatnými záujemcami o psov sa dohodli, že, ak ho nechcem na poľovačku, ale za spoločníka ( šalená baba – chudák pes), tak mi stačí aj taký.
Keď sme po dvoch týždňoch preň prišli, bol zo šteniat najvyspelejší, ostaní by ho brali všetkými desiatimi. Chovateľ dodržal slovo, je môj.
Domov som ho viezla zapáchajúceho, pretože spolu so súrodencami sa v koterci mlátili, striedavo sa navzájom oslintávali, váľali v špine a od vzrušenia pomočovali. Cestou nás chytila letná búrka, tma s intenzívnym hrmením. Môj Timi sedel na lone, nechúlil sa, intenzívne sa mi díval do očí, jeho hlboké nekonečne smutné čokoládové očká, mi v tej chvíli inetenzívneho besnenia živlu, prenikli hlboko do srdca, ba hlbšie. Díval sa a vonku sa blýskalo, vyzýval ma malou bodkovanou labkou, aby som ho hladkala a vonku prúdy vody zalievali starú škodovku, občas mi slastne oblizol nos a nevšímal si trieskavé zvuky hromov.
Za prejavenú dôveru som ho doma strčila do vane, vyšampónovala šteňacím kokosovým šampónom a spôsobila mu prvé veľké sklamanie ( Bože, to sa teda dostal !). Granule – zmizli. Mlieko – skúmavo ho ovoniaval, prešiel ma pohľadom tuhnúcim ako sekundové lepidlo, ale vychlípal.
Potom sme mu dali „na hranie“ kuraciu stehennú kosť, ohlodal ju a bol by ju zožral, keby sme sa rodina nespamätali, nevzali mu ju a navzájom na seba nekričali a neobviňovali, že toho psa zabijeme skôr, ako narastie, a čo to bol za blbý nápad, a to sa nesmie, a vôbec..... Zožral, teda ešte párok, bol by si dal aj viac....Pravdepodobne vtedy sa v ňom zakorenil názor, že v tejto rodine ho budú určite moriť hladom. Odvtedy a všetko čo dostane a vypýta si, zje nadzvukovou rýchlosťou. Na prechádzke pred spaním sa síce ospalo kymácal, ale vyňuchal zdochnutú lastovičku a skôr ako sme sa spamätali, začal ju konzumovať. Jej torzo sme mu horko ťažko vytiahli z papuľky. Veľmi veľmi milej bodkovanej, ale pažravej.
Jeho úžasná schopnosť žrať veľa, sa sústredila iba na všetko jedlé. Na rozdiel od ostatných psov, pohŕdal papučami, novinami, nábytkom. Za svojej kariéry ožužlal, ale nerozhrýzol, jeden rehabilitačný golier, jednu Burdu a jeden nuduprét, na ktorom ako šteniatko líhaval.
Často si kladieme, či je ten pes bezodný, za tie roky sa nám nikdy nepodarilo nájsť odpoveď.
Napriek všetkému, je náš pes výstavný ( nevystavujeme ho), atraktívneho exteriéru, krásny je aj podľa štandardov, nie je obézny. A keby to niekto tvrdil, sme nato veľmi citliví.
