Ako prvé zviera, ktoré vstúpilo na územie nášho domu a Timiho boli sliepky. Bývame na ulici, kde sa z veľkej dopravnej tepny odbočí na nenápadnú cestu, ktorú lemuje bytovka, ústav sociálnych vecí, radová zástavba ....Tu sa zrazu končí mesto a pár starých domov, akoby pozvoľna prichádzalo z inej lokality. Na konci cesty je veľký sklad ovocia a zeleniny, kam chodievajú (občas) kamióny . V tých domoch žili a žijú psy priviazaní pri búdach, ich osud a polomer výbehu je vymedzený reťazou.
V najstaršom dome, okrem psa, ostatné zvieratá občas sú iba občas uviazané a limitované. Je to spôsobené neporiadnosťou a ľahostajnosťou ľudí, ktoré ich vlastnia. Stalo sa, že býček sa vybral až na dopravnú tepnu a študoval cestovný poriadok na autobusovej zastávke, alebo prasa sa rozvalilo na asfaltke a nereagovalo na trúbenie kamiónov, rovnako ako na ponosy, prosby a výzvy nereagovali majitelia. Ich sliepky korzovali po celej ulici, prehrabávali sa v ambicióznych skalkách radovej zástavby...
Až sme tam prišli bývať my a Timi. Prvý pes, ktorý nemal búdu ani reťaz, žil vo vnútri v dome, pravidelne trikrát za deň dôstojne kráčal vedľa svojich ľudských rodinných príslušníkov na prechádzku.
Jeho prvé stretnutia so sliepkami bolo pamätné. Komótne, v chôdzi mierne sa pokyvkávajúce, ničím a nikým nerušené, nezdolané susedstvom, blažene kotkodajúce sliepky sa vybrali na obhliadku ulice. Hrabkali v záhonoch, slnko pražilo, časť z nich sa „popelila „ v prachu pri ceste, časť tupo hľadela na našu trojicu. Pes, ja a sestra.
Timi stuhol, napäl sa v ňom každý sval a vyštartoval s radostným štekotom za tým úžasným dobrodružstvom, ktoré bolo v jeho plemene šľachtené storočiami a zakorenené v psích génoch ako báječná zábava, ku ktorej je stvorený. Stádo vtákov sa rozpŕchlo a so škriekaním pobehovalo okolo plota a hľadalo diery. Timi si cieľavedome vybral zdatnú jarabú sliepku, ktorá s hysterickým kotkodákaním pred ním šprintovala. Timiho chvost sa kmital ako kolibrík, pes plný šťastného vzrušenia ju troma ladnými skokmi dohnal. Zadrenalinovaná sliepka prekonala svoje pozemské obmedzenie, olympijský šprint jednoznačne nestačil.. a vzlietla. Preletela cestu, priekopu pri ceste a letela..... Vo vzduchu, zdesená svojimi novými možnosťami ( predsa len, bola to sliepka) prestala mávať krídlami, pripažila. Urobila ešte stoj spojný a ako kameň dopadla do trávy. Ohromená vlastným výkonom, pravdepodobne, tam bol aj nejaký otras mozgu, zaváhala až potom sa knísavo, žalujúc sa na tvrdé pristátie, vybrala k plotu za družkami . Timi na ňu skočil a my sme skočili na Timiho. Žiaľ, neskoro. Lietajúca sliepka dolietala.
Nastal problém, čo teraz, ako to ísť oznámiť ľuďom, ktorým sme zlikvidovali zviera. Dostali sme odklad, lebo nik sa v dome nehýbal. Zavolala som kamarátovi, ktorý odchoval už niekoľkých boxerov, dogy a iných psov, skúsenosti mal iste veľké.
- Zober im stovku, budú šťastní ako blchy. Nesľubuj im ani novú sliepku, ani kurčatá. Daj im peniaze. Ale možno si ani nevšimnú, že im chýba. Odpracte ju a uvidíte.
Druhí problém nastal, ako odpratať sliepku. Do ruky ju nevezmem. K sliepkam som mala odpor. Po hádkach a rodinných rozporoch sme sa ozbrojili lopatkou a igelitovým vrecom. Opatrne sme išli tam, kde sme tušili ako výkričník Timiho hrozného činu trčiace sliepkine pazúry. No, nič sme nenašli, ani v okolí. Sliepka zmizla.
Odborník na chov psov a psychológiu bĺch, sa pravdepodobne zaoberá aj behaviorálnymi danosťami sliepok, pretože prehlásil.
- To ju len omráčil. Ona sa asi sa pomrvila, ponaťahovala kosti, zistila, že nemá nič zlomené a odišla.
Tretí problém bol Timi. Šťastný výraz psa naznačil, že sa baví a ešte nekončí. Keď sa sliepka prestala hýbať, prestala ho zaujímať, začal sa obzerať za inou obeťou. Odtiahli sme ho nasilu na chodník, dostal krik, výprask novinami po zadku, ale jeho výraz šťastia sa zmenil len nepatrne. Neustále sa obzeral na stádo už zomknutých a prestrašených sliepok za plotom, ktoré s hrôzou pokukovali na svoju družku.
Tak sme ho zavreli do verandy a začali ignorovať. Nerozprávali sme sa s ním, nevšímali si ho. Najprv neveril vlastným očiam, potom pochopil, že je to asi vážne, keď na opakované zaliečavé podávanie labky, alebo na obtieranie sa o nohy nereagujeme, alebo odídeme. A začal smútiť. Trhalo mi to srdce. Vydržala som tri hodiny. Venovala som mu ešte jednu precítenú prednášku, skôr tónu, ako obsahu porozumel. Svete div sa. Odvtedy náš pes sliepky ignoruje. Tak prišli susedia o úžasnú možnosť mať lietajúce sliepky. A čo mačky?! Ó, to je úplne iná kategória ...
