Stará koza síce pri pôrode takmer zomrela, ale o pár dní sa už tešila najlepšiemu zdraviu. A jej traja malí nezbedníci s ňou. Išli sa zblázniť z hrejúceho slniečka, čerstvého vzduchu a voňavej trávy. Boli to tie najšťastnejšie kozy na svete. To však ešte netušili, čo ich o pár dní čaká. Starosta zo susednej dediny sa dožil významného životného jubilea. Deti mamy kozy sa mali stať najväčším prekvapením kulinárskeho stola.
A tak prišiel deň zúčtovania. Kozliatka sa prebudili do svojho prvého upršaného rána. Bolo to však zároveň ich ráno posledné. Sused podrezal ich malé hrdielka veľkým, dobre nabrúseným nožom. Ani nestihli mame a súrodencom povedať zbohom. Možno kričali: „Mami, ja nechcem zomrieť!” Neviem, ale dodnes počujem ich smutné kvílenie, ktoré sa paradoxne veľmi ponášalo na zúfalý plač 10 mesačných detí. Nebol to najlepší kšeft, 500 korún za kus.
Ich bezvládne telíčka sa už v ten večer otáčali nad ohňom. Boli dozlatova prepečené a skončili v žalúdkoch gratulantov, ktorí ich spláchli desiatkami litrov červeného vína. Asi aby sa im ľahšie šmýkali dolu krkom.
A mama koza? Volá, kričí, méka na celú dedinu...až sa jej únavou trasie hlas a celé telo. Predtým stačilo jediné zvolanie a jej ratolesti docupitali ako zmyslov zbavené. Teraz si mama koza môže od žiaľu oči vyplakať...a reťazou, ktorou je priviazaná akoby sa chcela od zúfalstva uškrtiť. Volá, kričí, svoje deti však už nikdy neuvidí. Nikdy sa nevrátia. Navždy stratila svojich dvoch chlapcov a dievčatko za 1500 korún.
Hm, nie som vegetarián, možno by som sa tým vôbec nezaoberal, ale keď tu tak vidím tú mamu kozu na priedomí...nie je mi to úplne jedno. V jedno upršané ráno stratila všetky tri deti pre hlúpu narodeninovú oslavu. Nikdy sa s tým nezmieri. Srdce jej ide bolesťou vyskočiť z hrude. Lebo aj koza je len mama.
