Láska je vlastne len určitý druh havárie a keďže sa všetci radi vozíme, skôr či neskôr zákonite nabúrame. Ak do vás niekto takýmto spôsobom vrazí a nič podstatného vám nepoškodí, tak je to fajn a dá sa z toho vyhrabať. Ale ak je to fakt ten náraz nárazov a rozbije vám napríklad čelné sklo, tak to sklo vám v žiadnom sklenárstve nevymenia. Čas ho svojim spôsobom prelepí, ale už sa až do najdlhšej smrti budete pozerať cez črepy. A môžete niekomu vysvetlovať, že vás prešiel rýchlik, keď on nemá ani potuchy o tom, čo je to nešťastie na železnici.
Ak vás niekto osloví len fyzicky, tak to nebude také zlé. Prídete večer domov a predstavujete si tú dotyčnú (hovorím za pánov tvorstva), ako sa zohýba niekde na golfovom ihrisku a vy ako ten najschopnejší inštruktor jej ho tam napálite. Teda....čo to trepem?! Uhm, som to celé poplietol, o loptičke som chcel hovoriť. Horšie je ak niekoho stretnete a niečo vám povie jeho rozprávanie, smiech a jeho existencia celkovo. To potom prídete domov, skočíte do postele (nie spolu) a to "náhodné stretnutie tretieho druhu" vám nedá zaspať a môžete rozmýšlať, čo sa to vlastne stalo, že o tom zrazu vie každá jedna bunka vo vašom tele. Je to veľmi jednoduché, zoznámte sa, to je láska, dámy a páni.
A...citom nerozkáže ani ten najkrutejší diktátor. Hm...ono to celé môže mať aj tienisté stránky. Ľahko sa môžete dostať do štádia, kedy vám k celému žitiu bude stačiť len jeden človek. A...ak ho stratíte, tak vám pán boh pomáhaj. Je nádherné, keď je niečo iba medzi dvomi ľuďmi a o dvoch ľuďoch, ale keď je to rozchod...to už najveselšie nie je. A...učiť sa niekoho nenávidieť, nie je tá najlákavejšia záľuba. A ..čo má človek potom robiť s toľkými nezodpovedanými otázkami??? Je to ako keď vám niekto zomrie. Kým sa dostanete do normálu a naučíte sa žiť bez neho, tak to chvíľu trvá. A tá chvíľa zvykne byť dlhšia ako dlhá...a...vlastne nemá konca kraja. Alebo...ako keď prídete o ruku. Dá sa s tým žiť, ale často vám prebehne hlavou, aké by to asi bolo, keby ste ju mali...vlastne...každú sekundu vám to napadne. A...tým som nechcel nijako uraziť hendikepovaných.
Na záver upozornenie:Toto nie je príručka: "Ako zlepiť zlomené srdce!?"
Je mi jasné, že keby som založil klub nešťastne zaľúbených, tak by mal onedlho obrovskú členskú základňu.
