Asi pred...no...bolo to dávnejšie, som bol blázon do jednej basketbalistky. Viem, že pri mojej výške to vyzerá dosť podozrivo, ale je to tak. Chodieval som s ňou 3 krát do týždňa na tréningy a...aj keď tam všetky tie bábiky boli o hlavu, dve, tri vyššie odo mňa, celkom ma to bavilo, kvôli tej jednej, ktorá vlastne ani nebola veľmi športovo založená, lebo len stála pod košom a dopichovala odrazené lopty. Hm, v súčasnom basketbale je už proti pravidlám vystávať pod súperovým košom, tak už tam asi nestojí. Hneď ako obdržala cestovný pas, zdrhla mi s týpkom, ktorý sa podobal na Colina Farrella do Amsterdamu, asi preto, že je to mesto tulipánov. Už si ani neviem vybaviť ako vyzerala. Jediné, podľa čoho by som ju asi aj dnes spoznal, ak by sme sa náhodou stretli na ulici, bolo to, že mala hornú peru užšiu ako úzku a vlasy jej z čela vyrastali ako nikomu na svete.
Pamätám si, že som bol z nej taký hotový, že keď som si raz išiel variť párky, odbalil som ich, vákuový obal som vložil do hrnca s vodou a párky hodil do koša. Až po pár minútach som zistil, že mám z niekoho úplne pomotanú makovicu. Veľmi ma mrzí, že sme spolu nikdy neboli v kine. Strašne som sa tešil na tie nadávky ľudí, ktorí by sedeli za nami a cez jej hlavu by nevideli na plátno. Ďalšia vec, ktorú jej asi nikdy nezabudnem je, že sme spolu nikdy neraňajkovali. Hm, aj keď som ju nestihol veľmi spoznať, viem, že mala rada vajíčka na všetky spôsoby, najlepšie ak pred dokončením niekto na ne nastrúhal syr. Zapíjala to obyčajne kolou s mliekom, ktorú nepijú ani v Anglicku. Naopak...to čo nemusela bol karamel, niva syr a cibuľa. Bleeee. Najväčším jej mínusom bolo, že nerozoznala pakone od kráv, asi preto, že v živote nevidela žiadnu skutočnú kravu, teda... ak nepočítame odraz v zrkadle.:-)
23:18 to bol náš čas...a ešte aj dnes... asi z nejakej zotrvačnosti sa v túto nočnú hodinu pozriem na telefón, či mi niekto neposlal infošku: "O 42 minút bude polnoc," asi aby som zbytočne neponocoval. Raz sme spolu cestovali vlakom, aby sme mohli v noci vyliezť na kopec a pozerať ľuďom do okien. Najlepšia vec na svete. Kto to neskúsil, nevie. Mala divné spôsoby prejavovania náklonnosti. Neraz ma šklbala za vlasy tak bezcitne, že mi hlava lietala ako lopta na húsenkovej dráhe.(Starší z vás si isto vybavujú tento typ kolotoča.) A zbožňovala, keď ju niekto polial nejakým nápojom, najlepšie minerálkou, aby sa to zbytočne nelepilo. Mohla sa potom bez problémov povyzliekať a nemusela sa cítiť previnilo. Potrebovala sa osušiť, nie? Od začiatku mi bolo jasné, že to medzi nami skrachuje, ale nesnažil som sa tomu vyhnúť. "Keby ich nebolo doma päť, bola by asi jedináčik...," tak sa začínala jedna z básničiek, ktoré som pre ňu napísal. A...keď ja pre niekoho napíšem nejaké verše, tak to už musí byť naozaj NIEKTO (súci na zneužitie:-)). Občas sme sa bavili o nejakom klbku, ale sex s ňou som si radšej nikdy nepredstavoval. Bol by to rovnaký princíp ako pri bungee jumpingu, nesmel by som sa pozrieť dole. Ha, nie preto, že by bola taká hrozná, ale asi by som umrel od smiechu. Takže...nie vždy je dôležité ZAPICHNÚŤ! Dúfam, že v Holandsku nefičí sme-čko, lebo ak toto náhodou číta, bude ma chcieť nabetón zniesť zo sveta.:-)
Viem, že tieto riadky sú dosť osobné a...preto asi nezainteresovaným nepovedia veľa. Nemal som v úmysle znevážiť nežné pohlavie, ani si kompenzovať neúspech. Každý z vás pravdepodobne niekedy dostal kopačky, takže viete o čom píšem. Ale...to už je viac o futbale ako o basketbale.
