Ako malý som prišiel zo školy, hodil som na seba tepláky a už ma nebolo. Sem-tam som sa na chvíľu zastavil doma, aby som niečo zhltol, ale inak som sa vracal, až keď sa zotmelo. Školu som riešil prevažne v škole, doma už nebolo treba. Behali sme po vonku ako blázni a keď som doletel domov, mama mi stále vyčítala, že v tej zime isto chytím zápal pľúc, keď som sotva lapal po dychu. Populárni boli indiáni a kovboji, pištole sme mali vystrúhané z dreva a vyhotoviť taký luk so šípmi, tiež nebolo veľkým problémom. Futbal, hokej, tenis, to bola klasika. Poznali sme do bodky všetkých svetových hráčov a nepotrebovali sme žiadne ich kartičky ani samolepky. Schovávačky boli najlepšie na jeseň alebo začiatkom zimy, keď bývala skôr tma. Keď však vonku už naozaj poriadne prituhlo, sedávali sme v činžiaku na schodoch a hrávali človeče, domino, mikádo, kocky, karty alebo také tie srandy, poznáte to. Hadicou sme na parkovisko naflákli trochu vody a mali sme klzisko. Úplne nám stačila plocha 2x4 metre a požičané korčule. Či sa vycapíš na svojich alebo na cudzích, to je úplne jedno. Nikto nebol preborník, ani olympijský víťaz.
V lete sme v podvečer dokázali na kopci presedieť celé hodiny, vytrhávali sme trávu, preberali kamienky a bavili sa o všetkých veciach aj neveciach medzi nebom a zemou, až kým nevyšli hviezdy. Ak sme si občas skočili do vlasov, pobili sa, ponadávali si, na druhý deň sme už boli opäť najväčší kamoši. Vedeli sme o sebe úplne všetko a nepotrebovali sme to mať napísané v nejakom profile. Na bicykloch sme sa išli pozabíjať a bolo úplne jedno, či máš hrdzavý z bazáru alebo nablýskaný z profi obchodu. Kolesá sa točili a každý chcel byť Džamolidin Abdužaparov. Samozrejme, neobišli nás ani rukavice z vosku, fundačky (praky), vykrádanie zberu papiera a milión aktivít, ktoré by tu zabrali asi 200 riadkov. Xkrát sme boli blízko smrti, ale poväčšine sme prežili a sme tu.
Dnešné decká sa po príchode zo školy naládujú na icq, skype, pokec alebo podobné bludy a riešia virtuálnu realitu. Netvrdím, že všetky. (Skypujem mimochodom aj ja, ale už nie som dieťa, teda dúfam, že z časti ešte som.) Ani som si neuvedomil, keď sme niekedy v roku 2000 točili song Úspešne zapojení a Vraťo vyspevoval: "Počítač určí kedy čo treba, dostanem harddisk namiesto teba," aké to môže byť nebezpečné a pravdivé. Aj ja tieto riadky ťukám paradoxne do kompu.:-) Ako školáci sme nepotrebovali žiadne mobily, neposielali sme si esemesky ani ememesky a nejaké Ataričko bola bomba na hry, ktorá nás nedokázala až tak zdeformovať, skôr naopak. Nebolo nutné nikoho prezváňať, stačilo jednoducho zapískať pod oknom a išlo sa na vec. Dnes by sme chceli asi všetko prežiť virtuálne. Nedokážeme sa normálne porozprávať, radšej to naklepeme na display, odošleme tlačidlom a tešíme sa z takých tých posratých tajomných falošných emócií. Očami radšej uhýbame všetkými možnými smermi, len aby sa náhodou naše pohľady nestretli v otvorenej konfrontácii. V každom smere by sme chceli byť tí nablýskaní a nie tí hrdzaví...A pritom nás tá novodobá korózia už dávno všetkých zožrala.
