"Písal" sa dvadsiaty druhý máj 2009. Už dlhšiu dobu som sa pokúšal na niekoho zabudnúť. Je to asi rozumnejšie, ako keby sa mi mal neustále premávať v makovici a spôsobovať tam dopravný kolaps. Keď sa mi to nedarilo prácou, zábavou ani hazardom, skúsil som alkohol. Pozoruhodné, pomáhalo to. Chvíľkovo. Najlepší liek na všetky straty je čas. Potvrdilo sa a...v ten večer sa dokonca zdalo, že som kompletne vyliečený.
Myšlienky mi zamestnávalo niečo celkom iné a ak sa aj nejakým nedopatrením vrátili do minulosti, nebolo to vôbec bolestivé. Zázrak. Bol som si stopercentne istý, že tento fantastický okamih nikdy nepríde, ale prišiel. Sedel som so známymi v miestnom pajzli a debatoval o ideálnej letnej dovolenke. Človek, ktorý ma nekonečné mesiace trápil, mi teraz neprišiel na um ani omylom. Neuveriteľné, predtým som si bez neho nevedel predstaviť asi ani minútu. Bol so mnou nepretržite, aj keď bol možno práve na míle vzdialený. Zvykol som si a nechcel som si odvykať, napokon som však musel.
Možno to pôsobí bezvýznamne, ale ak sa vo vašom živote začne diať niečo, čo ste považovali za absolútne nemožné, zamáva to s vami. Bol by hriech neosláviť to, tak som to iba tak symbolicky zalieval pollitrákmi piva. Nie som v pití veľký preborník, ale celkom mi "bralo". Keď sme už mali za sebou asi všetky exotické destinácie, vyhladol som.
Ak nie ste vychýrený gurmán, palice k pivu celkom bodnú. Jedny som si objednal a už som chrúmal. Tú magickú slanú kmínovú chuť som umocňoval nikotínom. Osadenstvo krčmy som si vôbec nevšímal. Bol som najšťastnejší a najslobodnejší človek na planéte. Odhryzol som vášnivo kusisko palice a nedal sa vyrušovať prievanom. Vtedy sa vo dverách zjavila ona, celý som stuhol, zabehla mi palica a zadusil som sa. Teraz som mŕtvy. Nemal som ani možnosť dozvedieť sa, či ku mne pribehla a snažila sa mi pomôcť. Možno jej to ani nie je ľúto. Uvidel som ju a nezvládol prehltnúť to debilné pečivo. To je posledné, čo si pamätám.
