Život je krásny...hlavne pre tých, ktorí sú nažive. Pokojne si môžete naďalej idealizovať Boha, myslím, že je málo pravdepodobné, že to po smrti oľutujete. Po smrti už totiž nebude vôbec nič! Ani svetlo, ani tma. Nebude vás trápiť, či ste zaplatili inkaso a dokonca ani to, čo sa stane s tými desiatimi litrami, ktoré ste si schovali v šatníku do krabice od žehličky. Vašim tajným dlžníkom padne kameň zo srdca a budú sa tešiť...ako to ten život za nich prezieravo zariadil. Váš obvoďák si povzdychne, že vás mohol ešte nejaké 2, 3 roky liečiť a s občianskym sa vám vyhrá skartovačka. Váš pes síce zaregistruje, že ten, čo ho roky škrabkal za uchom, asi odletel na Tahiti, ale smútiť za vami isto nebude. Hafani vraj túto schopnosť...plakať za mŕtvymi, nemajú, aj keď im ju často pripisujeme.
Život je občas tragický, smutný a niekedy v ňom nenachádzame takmer žiadny zmysel. Drvivá väčšina z nás však napriek tomu neustále velebí deň svojho príchodu na svet. Mŕtvym je to však úplne jedno. Celý náš mizerný život je im ukradnutý! Ale...netreba plakať nad rozliatým mliekom, ani keby bolo príšerne horúce a rozpleštilo sa vám na hlave. Nejako to tu už hádam dožijeme. A keď zomrieme, ani pes po nás neštekne, lebo to nepochopí.
Ak si myslíte, že aj v tom vašom nebi, alebo ako to nazvať, funguje blog, tak nemáte ďaleko od psychopata. Ale fantázii sa medze nekladú. Idem do toho s vami! Môj prvý blog po smrti bude: Prečo je na 248-mom oblaku zima a nefunguje tam káblovka
A aký bude váš prvý "novinársky" počin po tom, ako to tu navždy zabalíte?
A ako si vlastne predstavujete to vaše nekonečno?
