Zločin sa uskutočnil začiatkom júna tohoto roka na pravé poludnie v metropole východu našej vlasti, v Košiciach. Nebol som v tom sám. Vlastne...páchateľom bol skôr kamoš Sanchéz, keďže ja som spočiatku sedel iba na sedadle spolujazdca.
Spití pod obraz sme ležali v kríkoch neďaleko hotela Centrum, keď Sanchéz povzdychom "Do piče" nekompromisne ohlásil budíček. Otvoril som ľavé oko, no vzápätí mi ho zaklaplo štiplavé slnko. "Kde sme?" pýtam sa Sanchéza. "V Košicách, kokot," dostávam bleskovú odpoveď. Posadil som sa a sledoval okoloidúcich. Sanchéz si zapálil a okomentoval silu domácej pálenky z predošlého večera: "Kurva, bolí ma hlava!" "Nechaj mi dofajčiť" hovorím mu. "Čo si indían?" odvrkol Sanchéz a zavelil na odchod: "Pome het!"
Vyskočili sme jak Sergej Bubka bez tyče a dobrých desať minút sme sa vzájomne oprašovali. "Bukvičák vyjebaný!" kričal Sanchéz, keď som mu plieskal po riti. Mal ju celú od hliny, čo som mal robiť?
Chceli sme prejsť cez cestu, keď okolo nás prefrčal čierny bavorák. Zaškrípali brzdy a z tátoša vystúpil dlhovlasý mladík s imidžom rockovej hviezdy. Nasadil si slnečné okuliare a pobehol k novinovému stánku. "Metalista," usmial sa Sanchéz a v tom momente mu napadla luxusná kravina. Môj prepitý mozog ani nestihol zaznamenať tú rýchlosť, akou sadol za volant. "Davaj, debil," zhúkol na mňa a otvoril mi dvere. Naskakoval som už za jazdy. "Hajzli," to je posledné, čo som počul, lebo Sanchéz okamžite vypeckoval rádio na plné gule. "Hádam si nescev íst pešo?" opýtal sa, keď sme preleteli na červenú a nastavil si spätné zrkadlo. Viezli sme sa v ukradnutom aute a džemovali na odrhovačku Michala Tučného. "Když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap," hulákali sme ako pred stotisícovým publikom londýnskeho Wembley.
Sanchéz charekterne zastavil pred prechodom pre chodcov, naklonil sa a šmátral v skrinke na mojej strane. "Nemá tu žánné cigarety, jebne ma," precedil cez zuby a odpľul si von oknom. Slimačím tempom sme prešli okolo slávnej Myslbekovej konskej sochy a zabočili do dvora. Sanchéz vypol motor, založil si ruky za hlavu a odštartoval svoj zmysluplný monológ. "To je ticho. Koženné sedačky a ve vačku pet centov. Ked si teraz prnnem, zadusíme sa. Dočúlku som lítav len v stovke škodovke a teraz bavorák. Zajtra budeme v novinách, už na nás určite poslav fízlov. Mali by sme sa odfotit na památku."
Vystúpili sme z auta, Sanchéz vytiahol svoj namakaný 26 megapixelový Samsung, ale na dvore ani nohy. Nemali sme fotografa. "Sanni si na kapotu, ja ta cvaknem," povedal, keď sa otvorili dvere neďalekej realitnej kancelárie, z ktorej vyšiel prešedivelý pán v obleku. "Zdravíčko, strýco, pojte nás odfotit," pohotovo zareagoval Sanchéz a podal mu foťák. Fešák chvíľu váhal, ale Sanchézov výpalnícky pohľad ho definitívne presvedčil. S roztrasenými rukami nás bleskol ako majstrov sveta po finálovom zápase.
To be continued...
