Zo všetkých strán nás zväzujú reťaze 21. Storočia. Technológie, rodina, zamestnávateľ, mamon. Je sviatočný čas a s ním panuje ilúzia pohody a radosti, ktorá pomaly vyprcháva. Pomaličky sa navracia čas medzi nudnými kolegami, otravnými zákazníkmi a dusným prostredím.
Začal som dosť pesimisticky, lež pozrime sa pravde do očí; koľko ľudí naozaj robí, čo ich baví alebo koľkých baví to, čo robia? A sme opäť pesimisti. Stále vyššie ceny všetkého nejako preglgneme, dospievajúce deti a frigidnú ženu taktiež, o vláde nehovoriac, no práca? Tá nás sere furt. Nečudo, veď tam trávime tretinu dňa. Ak daľšiu tretinu prespíme, ostáva nám osem hodín na vlastný život. Starší upadnú do stereotypu, preto obrátim pozornosť na nás, mladých.
Je smutné, že my, mladý, tak rýchlo dospievame. Najme čo sa pracovných povinností týka. Ja osobne som mal šťastie. Podarilo sa mi, a to aj bez vysokej školy (!), nájsť prácu. A to pomerne rýchlo. Dokonca ma postupne začala baviť. Pravdupovediac, veľa som sa v nej nenarobil a mal som dokonca čas si počas pracovnej doby niečo prečítať, často krát aj zahrať. Iba jedna vec ma poburovala; plat. Čo by som však chcel, povie si nejeden, voľnosť v práci rovná sa nevoľnosť mimo nej. A toho som sa držal. Až dokým sme sa na jednom workshope rozprávali s jednou nemenovanou herečkou. Povedala, čo síce každý vedel a vie, ale keď si to vypočuje nahlas, dostane aťuláka. Ste mladí, život máte pred sebou, nezväzujte sa a nefixujte na jednu prácu, ak v nej nie ste spokojní. Potom dodala, že keď sa jej nejaká práca nepáči, hoc má sebe lepšie výhody, skrátka odíde; Pretože „žijem svoj život, mám svoje problémy, nie váš a vaše, chcem byť šťastná zo všetkým, čo k tomu patrí.“ Dlho som nad tým premýšľal. A nakoniec som dal výpoveď.
A, paradoxne, ako som to šéfovi oznámil, začal som sa cítiť slobodnejšie. Je divné, že keď viete, že odídete, pracujete výkonnejšie a precíznejšie, nie? Nemalo by to byť naopak? Ale o tom som nechcel; drobil som, čo som mal a predvčerom som urobil posledný krok, zaniesol som kľúč mojej novej náhradníčke.
Teraz som voľný. Presnejšie, voľnejší. Voľný snáď nebudem/e nikdy. Čo však chcem týmto všetkým povedať? Nezaväzujte sa. Ani vy, mladý, ani vy, starší. Žijete svoj život. Nájdite aj vy svoj vytúžený kľúč ku slobode, ako aj ja. A uvidíte, aj decká budú lepšie, aj žena vášnivejšia, a, snáď sa aj tá vláda polepší...
Prosimír Ľupčiansky
P.S: NIE! Nikoho nenabádam na to, aby hneď skončil svoje zamestnanie a len tak sa pofalkoval. Ja som tiež hneď včera roznášal životopis. Peniaze, žiaľbohu, potrebujeme na prežitie (česť výnimkám), chcel som vám len napísať, aby ste sa zamysleli nad tým, či to, čo žijete, je naozaj život VÁŠ!
