Najmä keď zoberieme do úvahy fakt, že sa pred necelými tridsiatimi rokmi čakalo od skorého rána na kilo banánov (aj to nedozretých alebo prezretých). Čo ma však priviedlo k takýmto myšlienkam?
Pred nedávnom som sa započúval do jednej piesne v rádiu. Ani neviem, ktorá to už bola, pamätám si ju však z detstva. Veľmi som si ju vtom čase obľúbil, a vždy som od nej túžil vidieť klip. Lež v čase, keď bola ona skladba moderná, bola jediná možnosť, kde ho vzhliadnuť (ten klip), relácia Deka. Bohatší mali už aj MTV, ale ja, dedinčan, som sa musel uskromniť... Pamätníci vedia, že Deka bola každučkú sobotu o 10tej. Každý, čo chcel vidieť najnovšie hudobné vychytávky, sedel vtedy pred telkou. Bolo jedno, čomu sa akurát venoval, či pomáhal v záhrade alebo robil projekt do školy, akonáhle padla hodina D(eka), všetko ustalo. U nás v Ľupči sa dokonca zrušili a zakazovali všetky stretnutia. A to všetko len kvôli 45 minútam klipov. Pieseň spomenutá v úvode sa, akonáhle bola novinkou, stala mojou obľúbenou; priam srdcovkou. No videl som len útržok klipu, celý sa dostal do vysielania až o týždeň neskôr. A tak som musel čakať. Sedem dní! Iná možnosť nebola. Viete si to vôbec predstaviť? 10 035 minút čakania kvôli 2,5 minútam videa s hudbou?
Teraz máme internet. Čakanie takmer nepoznáme. Jeho náznaky sa ešte archaicky objavujú dodnes na autobusových a vlakových zástavkách alebo v čakárni pri lekároch. (Čakáreň je už tiež archaizmus, pre mladších doplním, že sa jedná o miesto, kde sa kedysi čakávalo) Tieto miesta mi nostalgicky pripomínajú aj tú pieseň. A preto si tam občas, len tak, z dlhej chvíle začakám. Nemám telefón z internetom, takže si to užívam plnými dúškami. No niekedy sa neovládnem a začítam sa do knižky. To preto, že čakanie je až do týchto časov, tak ako bolo aj vždy, otravné. Naproti tomu som sa však vďaka nemu naučil trpezlivosti. Vďaka ti čakanie, vďaka ti Deka...
Prosimír Ľupčiansky
