Posledný týždeň strávený na Malte som chytil nejakú chrípkoidnú pliagu od kolegov z Nemecka, ktorí odmietali zostať na hoteli, keďže si „zaplatili jazykový pobyt, a školy sa teda nevzdajú ani v štyridsaťstupňových horúčkach." Začal som kašľať ako starý tuberák. Kamoška v tom čase dosť podrástla.
Pravdu povediac, trochu som sa zľakol. Mladú dámu som sledoval o niečo pozornejšie. Niekedy sa potvora skryla. Myslel som si, že ju to pri mne omrzelo a niekam sa vybrala. Ako náhle som sa však pár hodín po výdatnej večeri snažil odľahčiť, bola späť. Plná energie.
Jej skutočné meno som sa dozvedel, až keď som priletel späť na Slovensko. Popis som hodil do Googlu. Ten mi dal jasnú odpoveď. Zavolal som preto svojej super lekárke s prosbou o odporúčanie na chirurgiu. „Ste si istý, Martin, že to je hernia?" opýtala sa. „Na 99 percent. Google proste nepustí."
Poriadne som zakašľal, chirurg do nej trikrát štuchol a bolo to potvrdené. Hernia ako vyšitá. Teda, vtedy ešte celkom nevyšitá. „Musíme to operovať," povedal. „Choďte si so sestrou dohodnúť termín operácie a s tým súvisiacej hospitalizácie." „Termín? To akože neviete poriešiť hneď teraz?" zostal som vykúlený.
Nevedeli. A tak som sa objednal ako ku kaderníčke s termínom o dva týždne. Fúúú ha, vzdychol som zhlboka. Prvýkrát v živote po dvadsiatich troch rokoch strávim pár nocí v špitáli. V takom tom naozajstnom, slovenskom. Tá mršina mi teda poriadne zavarila. Že do špitála na tri dni. Ja skapem!
A tak som pekne krásne 21. februára v neskutočnej podnulovej kose s polmetrovým snehom nastúpil do jednej z oravských nemocníc na hospitalizáciu. Odprevádzala ma mama. Po vybavení patričných formalít so mnou pobudla na izbe, a potom sa pobrala domov. Keď zavrela za sebou dvere, mal som chuť rozplakať sa, ako malé decko, ktoré prvýkrát nechajú samé v detskom letnom tábore.
Izba bola úplne v pohode. Priplatil som si V.I.P., a tak som tam mal super posteľ s diaľkovým ovládaním, ktorým som si mohol nastavovať polohu, na akú som si len zmyslel. Pred posteľou telka s káblovkou. Bol som tam sám, mal som vlastnú kúpeľňu a WC, chladničku, moderný nábytok, príjemné farebné periny, pekne vymaľované steny. No proste... cítil som sa ako v hoteli.
V tú prvú noc, pred operáciou, to bola paráda. Samozrejme, ak si odmyslím, ten smrad na chodbe. Išiel som si do vestibulu nemocnice kúpiť kávu, a potom pred vstupné dvere zapáliť. Frajer, tváril som sa, že som si tú polmetrovú tabuľu zákaze fajčenia v areáli nemocnice nevšimol. Počúval som MP3 prehrávač, pozeral Eurovíziu, esemskoval s kamarátmi a bolo mi super...
Ráno, ešte som si odchrapkával, vtrhla mi do izby banda bieloplášťových. Niečo si hundrali popod nos a razom odišli. Nemal som ani poňatia, kedy ma mienia operovať. Podľa rozprávania známych, ktorí majú podobné životné situácie za sebou, by mi mali pred operáciou pichnúť niečo na ukľudnenie. Nič také sa však zatiaľ nekonalo.
Bolo niečo po deviatej hodine, keď mi na dvere zaklopal týpek celý v zelenom s rúškom stiahnutým pod bradu. „Tak poďte, pán Rončák, ideme na to. Ale choďte ešte na wc, nech sa nám tam nepototorobíte," povedal. Zalial ma studený pot, zbledol som, krvi by sa mi nedorezali. Veru som aj skoro pustil rovno v posteli.
Pred vstupom do krídla budovy, kde boli operačné sály, som sa hodil na Adama a zabalil do plachty. Na hlavu som si nasadil takú tú čiapku, podobnú ako majú niektoré kuchárky v školskej jedálni. Vytrepal som sa na vozík a čumel na plafón. Naokolo bol čulý pracovný ruch. Doktori, sestričky a iní zdravotníci rečnili, behali, buchotali, nadávali, smiali sa...
Tak ti treba, ty malá mrcha! - snažil som sa upokojiť mysliac na Herniu. V tom ku mne pristúpila mladá sestra a do úst mi vopchala tabletku. Takú malú bielu. Vyzerala skoro ako Kinedril, ale ten to určite nebol. Neprešlo ani desať minút a dostavili sa účinky. Poviem vám, bola to riadna šleha! Taký fetík.
Časť nemocnice s operačnými sálami bola krátko po kompletnej rekonštrukcii. Vyzeralo to tam super! Všetko moderné a pekné, žiaden socík. Ako tak na mňa ten fet pôsobil, začal som sa ocitať niekde úplne ide. Strach z operácie pominul, cítil som sa famózne. Po chvíli som pochopil, že už nie som v nemocnici na Orave, ale priamo na Klinike Grace resp. Grey's Anatomy!
Okolo môjho vozíka sa mihla Meredith. Vlastne to bola tá, čo mi vopchala do úst ten fet. Zostal som ako prikovaný. Z jednej miestnosti vybehol Derek, teda doktor Shepherd. Vyzeral dosť smutný, asi mu niekto umrel na stole. Najväčšia pecka však nastala, keď sa smerom ku mne vydala Izzie Stevensova. V skutočnosti vyzerala omnoho krajšia.
„Dobrý deň, Martin. Musím vám oholiť to miesto, kde vás budeme operovať," povedala veľmi príjemným hlasom. Ja som na ňu stále čumel ako obarený. Ona už medzitým odkrývala plachtu a pripravovala žiletku. Bolo to famózne. Po niekoľkých minútach, pozorujúc s akou nežnosťou mi holí brucho, opýtal som sa: „Ako dlho to bude trvať?" „Už iba chvíľku, Martin," nespustila očí z fičiacej žiletky, „mám problém s časťou okolo vášho pipíka," začervenala sa.
„Nie, nie, Izzie, je to veľmi príjemné. Pýtal som sa, ako dlho bude účinkovať ten fet, čo mi dala doktorka Greyová." „Až pokiaľ vám nedáme anestézu," odpovedala s úsmevom. Zastavil sa pri nás mladý Georg O'Malley. Niečo jej šepkal do ucha a žiarlivo pri tom na mňa zazeral. Možno ju chcel pozvať večer do kina alebo na pohárik. Alebo pretiahnuť niekde v sklade.
Operačná sála vyzerala famózne. Okolo stola, na ktorý som si práve líhal, pobehovalo množstvo ľudí. Každý z nich mal niečo na práci. Nastavovali prístroje, pripravovali inštrumenty. Do ľavej ruky mi vpichli infúziu, na pravú nasadili tlakomer. Nad hlavou mi niečo rozprávala doktorka Torresová. Myslím, že sa to týkalo anestézy. Ale moc som jej nerozumel. Mal som sa lepšie učiť angličtinu!
„Who will have to operate...?" vykríkol som do pléna. Všetci stíchli, prestali pracovať a zízali na mňa. A-ha, dobre. Tak to skúsim ináč: „Kto ma bude operovať, prosím?" „Hlavná rezidentka Miranda Baileyová," zakričal mladý Alex Karev. A potom som videl, ako Torresová vpichla do infúzie dáku tinktúru. Do pätnástich sekúnd som bol preč. Niekde v kaviarni washingtonského Seattlu.
Keď som sa opäť zobudil do reality, bol som opäť na Orave. Po Izzie a Meredith ani stopy. Iba nejaká fúzatá a tučná teta mi bez zaklopania nabehla do izby z bľakotom, že mi tam smrdí a že musí vyvetrať. Cítil som sa ako ovalený lopatou po hlave, bolelo ma celé telo. Každý pohyb, už iba myšlienka urobiť ho, ma bolela ako nikdy. Nevládal som tej tetke ani odpovedať. Otvorila okno čim vpustila dnu mráz a vyfárala bez toho, aby za sebou zatvorila.
Na chodbe chirurgického oddelenia bol čurbes. Nejaký dedko, ktorý sa chcel rozchodiť krátkou prechádzkou, vypustil moč rovno na linoleum. No proste kravál. Chcel som spať, ale v tom mrazivom cirkuse to proste nešlo. Celé som to nechápal. Ako je to možné? Však ešte pred pár hodinami som bol na Klinike Grace. Kde som preboha teraz?
Na druhý deň bolesť o niečo ustúpila. S veľkými problémami ale predsa som sa dokázal odšuchotať na wc. Riešiť tam však veľkú by ma ani vo sne nenapadlo. To by som sa od bolesti asi zbláznil. A tak som len bezmocne ležal na svojej V.I.P. posteli a pozeral telku. Ani to však nebolo jednoduché. Prepol som na Jednotku, kde Polnišová vybehla ako veverica. Začal som sa smiať, no rýchlo ma to prešlo, keď som zacítil ako sa mi pára brucho.
Natiahol som sa skrehnuto k stolíku, aby som sa napil čaju. Ako som ho do seba logal, tá odporná nemastná, neslaná a ani nesladká tekutina mi zabehla. Skoro som sa dosral od tej bolesti. Mohol som zabiť dve muchy jednou ranou, napadlo mi, keď záchvat ustúpil. Večer sa u mňa zastavila vcelku milá sestrička, aby mi do zadku pichla niečo proti bolesti. Noc som ako tak prežil.
Skoro ráno po bleskovej vizite mi do izby vtrhla Fúzatá. Oči som mal zalepené, prebudila ma z tvrdého spánku máganím za ruku. Opäť otvorila okno a vymrazila tak celú izbu. Čakal som, že jej tie fúziská pokryje bieloba, no nestalo sa tak. „Vstávajte, ideme na preväz! Pán doktor už čaká v ošetrovni!" hučala ako zmyslov zbavená. Tá ma musela teda dobre neznášať, asi preto, že som bol vo V.I.P. izbe.
Necítil som si hnáty, no napriek tomu som sa z celej sily snažil dostať z postele. Fúzatá stála asi meter od postele a čumela, ako sa trápim. Po chvíli ju to však prestalo baviť a zdrapila ma za plece, že mi ide pomôcť. „No pohyb, pohyb, pán doktor tam nebude na vás čakať večne!" zvreskla. Druhou rukou chytila paplón, že ho ide odkryť, a to nemala robiť! Ranná erekcia!
Bleskovo som jej zdrapil ruku, aby paplón pustila. Bola z toho mierne v šoku. „No čo je s vami, pán Rončák?" škriekala ako besná vraha. „Dajte mi päť minút kým sa skonsolidujem, prosím vás!" zavrieskal som tentokrát aj ja. Aby mi tu nejaká bosorka robila zo života peklo? Teraz, keď som taký bezmocný a ešte aj s brutálnou erekciou?
„Choďte ma, prosím vás, počkať na chodbu," skríkol som na ženu. „Musím si umyť zuby." „Nebudete si umývať zuby! Pán doktor čaká! Vy nerozumiete?" zvyšovala hlas. Toto je snáď zlý sen. Erekcia neustupuje a tá ropucha odmieta odísť z izby. A čo už tomu malému naozaj preskočilo, že sa tu vyťahuje pri takej fúzatej bosorke?
Snažil som sa myslieť na mŕtve šteniatka, no nepomáhalo. Však keď odkryjem paplón a Fúzatá uvidí ten stan, namôjveru odpadne! „Ak ma nepôjdete počkať na chodbu, ja z tej postele nevstanem!" snažil som sa jej vysvetliť po dobrom. Pomohlo. Odišla. A s ňou, našťastie, aj erekcia... a pár hodín na to aj ja z nemocnice.
Pred dvoma dňami som si vybral štichy. Tým sa pre mňa definitívne táto kapitola môjho života uzavrela. Teda aspoň dúfam. V konečnom dôsledku to však pre mňa bolo veľmi obohacujúce a poučné. Už som napríklad pochopil problém slovenského zdravotníctva. Ten totiž neviazne v úbohej výbave nemocníc. Tá sa už, myslím, posunula o dosť dopredu. Problém je skôr v niektorých ľuďoch. Tých, ktorí si zmýlili povolanie. Ale aj to by sa dalo jednoducho vyriešiť. Stačilo by pacientom podávať ten predoperačný fet priebežne počas celej hospitalizácie :o)
