So zatajeným dychom sledujem hlavných hrdinov. Obdivujemich neskutočnú múdrosť, to, akí sú chytrí, aké majú skvelé pomôckya špičkových odborníkov v laboratóriách v pivnici. Najviac milujemtú extravagantnú laborantku (neviem, v ktorom meste momentálne pôsobí)s čiernymi vlasmi a extravagantným líčením...
Keď sledujem C. S. I., ani nedýcham. Intenzívne sasústredím na každý detail, aby mi neunikla nejaká podstatná vec. Aby som sa zdokonalilv technikách, ktoré títo profesionáli používajú, aby som vedel, kam mámmieriť modrou lampou alebo z ktorého kúta špinavej miestnosti odobraťvatovou tyčinkou vzorku.
Vďaka Kosti sa zase zdokonaľujem lepšie analyzovaťmŕtvoly, častokrát červíkmi rozožraté do poslednej bunky. Vtedy mi už nepomôžeani ihlica, ktorou by som vedel pichnúť do pečene a podľa teploty zistiť,kedy nastala smrť. (Apropo, minule som uvažoval, že keby niekto zavraždil mňa,ani nezistia, kedy nastala smrť. Zlomila by sa im ihlica.)
Stalo sa to tento rok na Deň detí. Naskytla sa mipríležitosť využiť svoje bohaté poznatky a skúsenosti v oblastivyšetrovania. Myslím že, ak chce byť človek dobrým kriminalistom, musí sa veľaučiť. A určite musí mať aj talent. A ja som si v tej chvílimyslel, že ho mám. A konečne ho budem môcť využiť pre dobro našejspoločnosti.
Sedel som na Hlavnej stanici v jedinom pajzli, ktorýtam je, a objednal som si veľké pivo. Zapálil som si cigaretu.A v tom som ju uvidel. Obeť nechutného zločinu. Bol to chlapec. Malasi sedemnásť rokov. Sedel so svojou rodinou asi o tri stoly ďalej. Určitesa vracali z niektorej z tých príšerných osláv detí. V ten deňich bolo v meste neúrekom. Sedel rovno oproti mne. Hneď sa mi naskytloniekoľko vysvetlení jeho utrpenia.
Všimol som si totiž, že zakríknutý úbohý chlapec ma naruke v oblasti zápästia približne dvanásť poranení. S presnosťou somidentifikoval, že zhruba polovica bola staršieho dáta, nakoľko sa už tvorilajazva a boli menej viditeľné. Ostatné boli kontrastné, o priemerepribližne pol centimetra. Išlo o popáleniny. Celkom iste, spôsobené zapálenoucigaretou.
Okamžite som vrhol pohľad na jeho otca, sediaceho hneď navedľajšej stoličke. Je to jasné! Starý alkoholik, húlil jednu o druhej. Prepitývýraz v tvári, šedivé riedke vlasy a agresívny pohľad. Nervózne sompoklepkal prstami po stole. A zapálil som si. Bolo to jasné. Starý jeproste tyran a ubližuje mladému mužovi pri každej príležitosti.
Však samozrejme. Poranenia mal na pravej ruke. Chcel somzistiť, či nie je náhodou ľavák, žeby si poranenia spôsobil sám, ale nechutnýotec mu nič neobjednal. Bolo to o to komplikovanejšie. Chlapec sa ibanervózne obzeral po miestnosti a rukou si hladil zápästie. Ó, do kelu!Bolo to pre mňa strašné! Tak rád by som vybehol spoza stola, priskočil ku ním,vytiahol preukaz s hviezdou a starého oprel o stôl, aby som mumohol nasadiť želiezka...
Opäť som si odpil z piva, aby som sa ovládol. Prečo,do rite, nie som ozajstný agent? Prečo aj ja nemôžem robiť niečo pre dobrotejto spoločnosti? Tak rád by som tomu starému vykrútil krk! Zoberie chlapcaniekde na deň detí do Markízy, aby si susedia na dedine mysleli, aký je dobrýotec, a pritom mu po nociach hasí cigarety na zápästí. To je strašné! Nemoholsom nič urobiť...
Bolo to pre mňa utrpenie. Cítil som sa tak bezmocný. Takveľmi by som túžil pomáhať druhým a mstiť sa za krivdy, ktoré sa na nichnapáchali. Sledoval som tú nešťastnú rodinku a stále som si opakoval, „niesi síce kriminalista, ale sí agent. Robíš v agentúre a si prosteagent. Nevadí, že tá agentúra je reklamná, si agent a môžeš týmargumentovať pred starým zločincom." A potom nastali pochybnosti, „ale čímsa mu preukážem? Keby som tak mal odznak! Hoci aj hračkársky..." Dostal somnápad, „ukážem mu vizitku."
Ako mi mysľou prebehla táto myšlienka, nastal ten osudovýokamih. Stará z ampliónu zahlásila odchod osobného vlaku smerom na Trnavua rodinka sa vybrala k nástupišťu. Prechádzali okolo mňa, keďv zafajčenom pajzli zaznel osudový dialóg: „Mami, keď dôjdeme domov,pôjdem sa korčuľovať s Jurom, dobre?," opýtal sa úbohý chlapec svojejmatky. „Na to zabudni, Milan! Už si zabudol, ako ti na pohotovosti vyberalištrk z dochrámanej ruky? Nikam nepôjdeš!," odvetila matkas dobrotivým výrazom v tvári.
A vtedy som sklopil svoj zrak. Nechýbalo veľaa skoro som sa rozplakal. Celý tento prípad som dosral. Ako taký amatér!A aby toho nebolo málo, keď ma chlapec míňal, uvedomil som si svojufatálnu chybu. Tie poranenia nemal na pravej, ale na ľavej ruke. Vôbec som sineuvedomil, že sedí oproti a strany sa otáčajú. Taký amaterizmus! Však byma vyrazili pri prvom prípade! Najradšej by som sa v tej chvíli nakopal...
Nuž, pochybil som. Ako agent by som asi nikomu nepomohol.Táto skutočnosť ma priam zabíjala. Som neschopný. Do žiadnej C. S. I. sa nikdynedostanem... A tak som si uvedomil, že mi nezostáva nič iné, iba zostaťtým agentom, ktorým som. Reklamným. Budem žiadať tlačiarne a firmyšpecializované na reklamné predmety o kalkulácie, dohadovať s nimiceny, uháňať mediálky, presviedčať klientov o veľkosti písma na megaborde,prosiť úbohých modelov pri fotení o tú správnu pózu, revať na kreatívcovpri tvorbe kampane a líškať sa klientovi pri pracovnom obede...
Veru, iba taký ja môžem byťagent...
