Strávili sme krásny víkend v rámci nášho SlovakTripu v Trenčíne. Iba ty, Kolla a Hrušky. A myslím, že bolo dobre. Viac než dobre. Dorazili sme rýchlikom, v ktorom z nás chlapec dosť ťažko nechápal, no minimálne sa snažil nám poradiť, kde v Trenčíne by sme sa mohli dobre zabaviť. V penzióne na Sihoti sme sa za dve a pol kila zložili a bolo nám dobre.
Žena, poznám ťa už tisícdvestotridsať rokov a mám pocit, že mám dokonale prebádaný každý tvoj pór. Teda, odtiaľ potiaľ. Zažili sme spolu nie jednú akciu, boli sme kolegovia skoro dva roky a jednoducho ťa môžem. Celú aká si. Si proste moja krvná skupina. Dokonale viem, o čom hovoríš, čo cítiš, čo si myslíš, ako sa máš... Napínam svoje uši k tebe keď sedíme v šopingu na káve, keď sa hrabeme v butikoch, keď cestujeme za Cibuľou do Levíc. Viem, že občas sa neviem dočkať merita, ale to je v pohode...
A v celej tej krásnej eufórii, keď sa vrátime na tú smradľavú hlavnú stanicu, dáme pivo, ty mi zadelíš, že som bol v tom trojhodinovom ošiali agresívny? Že som ti nedal priestor? Tak to akože takto nie... To mi je ľúto...
Alica, rozhodol som sa, že najbližšie roky strávim s tebou. Máme dohody. Pražská deklarácia hovorí za všetko. Žena, akože rátam s tebou dňou i nocou. Nemôžeš mať takýto pocit. Už nikdy viac. Nie raz som ťa ubezpečil, že si pre mňa žena do dažďa i na kúpalisko, do Trabantu i do Volva. Jednoducho sa s tebou cítim fajn, mám pri tebe dobrý pocit, páčiš sa mi, zbožňujem tvoju vôňu (teda okrem tej desnej DKNY), zbožňujem tvoje gestá, tvoju mimiku, zdieľam tvoju radosť z empetrojčeka, z tvojho nového kabáta a kabelky z Londýna...
Elis, nedus už viac takéto pocity v sebe ako kuracie kung-pao a urob, čo urobiť treba. Ty si Lev ja Váha, ináč to nebude. Jedine spolu, navždy. Či už fyzicky alebo psychicky...
Si v mojom srdci.
