Málokedy stretneme známeho a na otázku „ako sa máš?"odpovie „ďakujem, mám sa super, mám sa fajn." „Celkom to ujde," počujemenajčastejšie. Lebo ono to v podstate naozaj ujde. A my sa nestíhameobzerať za rýchlosťou, akou to celé okolo nás uteká.
Napriek tomu všetkému, že aj hodina v živote navyšenám urobí radosť väčšiu než obľúbený film v televízii, nepripúšťajúc si,že skôr či neskôr si ten istý život tú istú hodinu vezme späť, žijeme životrýchly, no stále dostatočne plný túžob.
A zatiaľ čo jeden z nás túži po milovanomdieťati a druhý po zvýšení platu či splnení kvartálneho plánu, nestíhamesi uvedomiť, ako sa naše túžby menia. Existuje stav, kedy netúžime? Funguje totak, že keď sa naše túžby naplnia, stávame sa tými „pravými šťastnými"?
Dokážeme existovať bez permanentnej túžby po niečom? Bolaby to priveľká nuda mať všetko zariadené tak, aby všetko klapalo ako švédskehodinky? Naozaj by nás to „netúženie po niečom" až tak veľmi nebavilo?
Prestávam veriť tomu, že existuje niekto, kto by sinevedel predstaviť ešte „niečo viac", čo by ho zase raz naplnilo o týchpár dielikov na pomyselnej odmerke ľudského šťastia. V momente, ako sidokážeme naplniť jednu túžbu, automaticky v nás vzniká druhá.
Určite sa medzi nami „dôležitosť túžob" odlišuje - všakje veľký rozdiel túžiť po novej chladničke a túžiť po napĺňajúcej láske,pričom niekedy stačí iba spotrebný úver, inokedy ocitnutie sa v správnomčase na správnom mieste - no nie je to o tom, že sme odkázaní túžiť celýživot?
A nie sme my vlastne také frustrované chodiacetúžidlá?
