Já spíš myslím, že lidi tady málo hulej

Precitol som o pol ôsmej. Nedokázal som identifikovať, kde sa nachádzam. Podlhovastá izba bola zariadená veľmi skromne. Posteľ oproti bola prázdna. Cez obrovské okná s kovovým rámom prenikalo ostré ranné slnko. Telo sa mi lesklo od potu. Ústa som mal zalepené poopičným hlienom, v hrdle ma škriabala krabička cigariet. Po minúte som sa spamätal. Ty si ale idiot, ozvalo sa svedomie. Čo ozvalo, zarevalo!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Test sa mal začať o dvadsať minút. Vyskočil som z postele ako srnec. Nohou som zakopol o nočný stolík, a tak som sa vyklobásil na podlahu. Narazil som si koleno. Hlava mi išla prasknúť. Vliezol som do skromnej sprchy. Darmo som sa s navretým mechúrom obzeral po útlej kúpeľni, záchod som tam nevidel. Jasné, turistická trieda, niekto chcel ušetiť! Wecko bolo na chodbe plnej akčných upratovačiek. Rehotali sa na mne ako bláznivé, keď som mokrý s uterákom okolo pása cupital popri nich tváriac sa, že som neviditeľný.

Raňajky som nestíhal. Hlavne, že som za ne zaplatil sto korún z úverovej karty! Vypil som pohár džúsu a utekal na katedru.
„Kde sa píše ten test?“ vykríkol som na vrátničku lapajúc po dychu.
„Na štvorke,“ odpovedala.
„To je kde?“
„Na prvom odbočte doľava a na konci chodby taká veľká miestnosť.“

V poloprázdnej učebni bolo hrobové ticho. Asi tridsať párov očí majiteľov rôznych vekových kategórií na mňa čumelo ako na zjavenie. Čo som komu urobil, pýtal som sa v duchu a usmieval sa pritom na všetkých v zmysle ja nič, ja muzikant.
„A presne kvôli takýmto omeškancom sme začiatok testu posunuli na pol deviatu,“ zahlásila prísne mladá doktorandka a bodľavým pohľadom mi zúbožené telo poprepichovala od hlavy až po päty.
„Prepáčte, meškal mi vlak,“ klamal som, až sa mi z huby zaprášilo, no zabralo to a usmiala sa.

Hoci som mal mozgovú činnosť obmedzenú na minimum, ten test som napísal pomerne rýchlo. Otázky neboli ťažké a keďže nám mladá zakázala opustiť miestnosť skôr, ako uplynul stanovený čas, sedel som v lavici a čumel von oknom. Tak si to pekne zhrnieme. Čo sa vlastne stalo?

„Poprosím vás spiatočný lístok do Otrokovíc, junior,“ povedal som milo moletnej zamestnankyni železníc na bratislavskej hlavnej stanici s vedomím, že do odchodu vlaku zostáva ešte pol hodiny. Cez miniatúrne okienko som jej ku klávesnici položil platobnú kartu.
„Takže Otrokovice – Bratislava, Bratislava – Otrokovice,“ hundrala a čumela do monitora, „Ten senior chcete český?“ vypľaštila na mňa očiská.
„Senior? Vyzerám snáď ako dôchodca?“ trochu ma v tej horúčave striaslo, no celkom ma to pobavilo.
„Tak ja neviem, komu ten lístok kupujete. A hovorte hlasnejšie!“ zahučala podráždene, až sa tá umastená sklená prepážka medzi nami zatriasla.
„Kúpte si lepší mikrofón, ak máte problémy so sluchom,“ reagoval som s kamenným ksichtom.
„Tak dobre nezarábam, aby som si tu kupovala mikrofóny!“ odsekla.
„Myslel som tým vášho zamestnávateľa.“
Tučná žena sčervenela od jedu a som si istý, že keby medzi nami nebolo to sklo, tak mi tú klávesnicu otrieskala o hlavu takým spôsobom, že by sa jednotlivé písmenka povaľovali po staničnej hale ešte mesiac. Len „ESCAPE“ by mi zostal prilepený na čele.
„Pozrite sa, mladý muž, ak si neviete vypýtať lístok, tak necestujte vlakom,“ zahlásila odrazu arogantne.
„Pozrite sa, stará žena, ak máte problémy s ušami, tak navštívte krčného,“ nadviazal som ešte arogantnejšie, keď už teda ináč nedala.
„To čo si dovoľujete?“ zarevala a vyšklbla lístok z tlačiarne, takmer ju zhodila zo stolíka. „Trinásť eur!“
Rukou som jej ukázal kartu, ktorú prievan medzičasom presunul k jej bujnému poprsiu.
„Platbu kartou musíte hlásiť vopred! Máte to tu napísané konskými písmenami, neviete čítať?“ stará už dostala amok a tresla rukou po stole, až sa pánko stojací za mnou v šóre naľakal. Už som mal toho akurát dosť. Stará so mnou rozohrala hru, ktorá ma už prestávala baviť.
„Pozrite sa, milá pani, ak mi ten lístok nechcete predať, tak si ho strčte tam, odkiaľ vám nohy vyrástli!“ odvrkol som a deduško za mnou sa zarehotal.

Nakoniec mi ho predala. Aj ten rýchlik som bezpečne stíhol. Bol síce preplnený ako úrad práce a nedalo sa v ňom dýchať. Našťastie, iba po Malacky. Potom už boli vagóny prázdne ako štátna pokladnica. V Břeclavy sme boli o chvíľu. Staničný šenk, ktorý už ako-tak poznám, bol otvorený.

Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale zamiloval som sa do becherovky. Jej znamenitá chuť mi pripomína perník. Rozhodne tým však nemám na mysli pervitín, lež tie úžasné, detstvo pripomínajúce slivkové perníčky v modrom obale. A na svoju česť prisahám, aj keď by sa to údajne nemalo, že nie som žiadny snaživý piárista výrobcu tohto nápoja.

Olomoucke sýrečky, jasné, jasné... opakoval som si v mysli. Už som teda vedel, že Olomouc je niekde „tam“.
„Dáte si ešte pivo?“ opýtala sa ma milá čašníčka.
„Áno, aj tú becherovku poprosím,“ usmial som sa.
„Nech sa páči.“
„Prosím vás, vlak, ktorý ide do Olomouca, stojí aj v tom meste, hmm, no v tom meste, čo tam idem...“ za toho pána som si nevedel spomenúť na ten názov.
„V akom meste?“
„No v tých oných, viete, také smiešne meno je to...“ škriabal som sa po plešine.
„Smiešne meno?“ začudovala sa.
„Tie Sluhovice mám na mysli.“
„Sluhovice? To akže Otrokovice?“ zvraštila čelo prekvapene.
„Áno, áno, to je ono!“ sláva.
„To áno, tam to stojí,“ povedala a kútiky úst sa jej milo nadvihli.

V Otrokoviciach som bol asi o desiatej. Trolejbus vyštartoval hneď, ako som vyfáral z podchodu. Hotel som našiel na prvú šupu.
„Prosím vás, ako je to s tou turistickou triedou?“ opýtal som sa sympatickej recepčnej.
„No, ono je to tak, že architekti v dvoch izbách zabudli nakresliť toalety, a tak tam teda nie sú,“ vysvetlila mi.
„Takže tie hajzlíky sú na chodbe, áno?“ aby sme si to ujasnili.
„Áno,“ potvrdila a usmiala sa.
„Mám na vás jednu prosbu. Potreboval by som žehličku.“
„Bez problémov, zastavte sa po ňu na recepcii.“

V hotelovej izbe som sa zdržal krátko. Prepláchol som si tvár a z tašky vytiahol všetky haraburdy. Pod pazuchu som si zakliesnil nejaké tie materiály, že sa budem učiť. Plán bol jasný, dám si jednu becherovku a idem spať.
„Nech sa páči, tu je tá žehlička,“ vítala ma slečna na recepcii po desiatich minútach, čo sme sa nevideli.
„Ďakujem pekne, ste zlatá.“
„Za málo, aj vy ste zlatý,“ zabila.
„Ja si tú žehličku zoberiem túto do hotelového baru, na chvíľku si tam sadnem, dobre?“
„Jasné.“

Letná terasa bola obsadená minimálne. Pri jednom stole oslavovala tlupa kolegov narodeniny, pri druhom si lásku vyznávala nemecky hovoriaca dvojica a pri treťom sedeli nejakí homosexualisti s kamarátkami. Mladý čašník mi priniesol becherovku.
„To iba tak málo?“ pozrel som sa na takmer prázdny pohár.
Iba sa usmial a odišiel aj s pohárom. Vzápätí ho doniesol.
„Tak teda trojitá,“ úsmev mu zvýraznil vrásky pri očiach.
„Tak teda na zdravie,“ omočil som si jazyk.

V podniku oproti bolo veselšie. Zaplatil som teda a pobral sa tam. Aj so žehličkou.
„Čo si dáte?“ privítal ma čašník, hneď ako som si sadol za barový pult.
„Neviem, na čom si tu fičíte, ale až mi je to podozrivé, akí ste všetci milí,“ zadelil som.
Nepovedal nič, iba sa podozrivo usmieval.
„Nalejte mi becherovku,“ povedal som.
„Život je prikrátky, aby sme sa mračili, ale nájdu sa aj výnimky.“
„Ja nechcem kydať na svojich, ale u nás bol zrejme hromadný odlet včiel.“
„Nebude to tými voľbami?“
„Jáj! No tak keby sme dopadli tak ako vy, aj by sa tá atmosféra v spoločnosti možno vylepšila,“ táto teória sa mi pozdávala. Jasné, však voľby!
„Já si spíš myslím, že lidi u vás málo hulej,“ zadelil nečakane čašník.
„Samotáři!“ vykríkol som nadšene. „Jasné! Jasné! A sme doma!“ prikývol som a spolu sme si pripili.

Netuším, či je to tou trávou alebo voľbami, v každom prípade je atmosféra u našich susedov príjemnejšia. Vždy sa tam veľmi teším. Netreba sa na nič hrať, tváriť sa dôležito ako pripínačka v zadku. Sme ľudia z mäsa a kostí, svieti na nás jedno slnko, dýchame jeden vzduch. Sme tu len raz a žiadny z problémov, ktoré si vytvárame, nie je hoden žalúdočných vredov. A tak definitívne mením svoj pohľad na svet a dúfam, že aj nás si už čoskoro podmaní prúd optimizmu a budeme žiť v láske, až kým si na smrteľnej posteli s úsmevom na tvári nepovieme, „Stálo to za to!“

„A tú žehličku ste nechali na izbe?“ opýtala sa ma recepčná pri check-oute.
„Vy ma asi zabijete, ja som ju včera zabudol v krčme oproti,“ zostal som ako obarený.
„Ja si tam po ňu skočím, keď otvoria.“

PS: Ten test som zvládol v pohodičke. Však ako ináč?

Martin S. Rončák

Martin S. Rončák

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Blázon. Miluje silné preso s mliekom, Piknik a leto. Neznáša zlých a zákerných ľudí, násilie a cviklu. Doraziť ho vedia najmä dôchodcovia v Tescu a pubertálne pipky v kine. Pracuje a študuje. Teda, snaží sa študovať. Jeho konanie sa nedá predvídať. Cez víkend s ním chcete ísť na pivo, on medzičasom zdrhne do Budapešti, Prahy alebo Kokavy nad Rimavicou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

722 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

277 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

53 článkov
SkryťZatvoriť reklamu