Dzurinda a banda okolo neho bola obrovská hrozba pre krajinu. Mečiar a jeho hnutie predstavovali stabilitu, zaslúžili sa predsa o samostatnosť Slovenska. Dzurinda to vtedy nakoniec vyhral. A ja som sa v tú nedeľu cítil rovnako pod psa, ako dnes.
Keď som nastúpil na strednú školu, politika ma prestala zaujímať. Dôležité pre mňa boli žúry a chatovačky, sex a mäkké drogy. V roku 2004 som sa však natoľko tešil zo svojej plnoletosti a práva voliť, že som po konzultácií s rodičmi nakoniec zaškrtol Gašparoviča.
Potom som zmaturoval a presťahoval sa do Bratislavy. Po istej dobe sa kruh mojich priateľov z hľadiska politických názorov rozdelil na dzurindistov a ficistov. Ja som to však neriešil. A to, ako sa krajina v roku 2006 rozdelila na dva znepriatelené tábory ma znechutila natoľko, že som tie voľby celé odignoroval. Zasa zle.
Niekedy v tom čase som začal študovať politológiu. Takú nudu som už dlho nezažil, a tak som sa tam už v letnom semestri neukázal. Ako slepé kura k zrnu, dostal som sa do svojho prvého zamestnania - mediálny monitoring a analýzy. Až vtedy som si na vec dokázal urobiť vlastný názor.
Žil som v strašnom klamstve. Ako som si len mohol niečo také myslieť? Ktorý líder je dobrý a ktorý je zlý? Ku ktorého názoru sa mám prikloniť? Výčitiek som mal dosť pre oba politické tábory, ale ktorý je ten normálnejší, som už našťastie dokázal identifikovať celkom sám.
Posledných pár týždňov som sa politikou začal zaoberať o niečo viac, teda vlastne zaoberať... Lebo odvtedy, čo sa v roku 2006 dostal k moci populista, prestal som sa o politický život na Slovensku zaujímať úplne. Keby ste sa ma opýtali, ako sa volá minister školstva alebo zdravotníctva, nemám ani poňatia.
Smiali sme sa pred pár dňami s kolegami na hláškach Starého pána, do smiechu mi však nebolo, keď som si uvedomil, že za tú hanbu národa som vlastne zodpovedný aj ja. Strašný je to pocit. Chcel som to preto nejako odčiniť, a tak som včera obvolal celú rodinu. Snaha zmeniť ich názor bola pochabá. Nepomohli ani prosby, nech radšej zostanú doma a idú porobiť do záhrady. Keď mi telefón zdvihla stará mamka, Ivan bol už v urne.
Čo už. Stalo sa a už sa neodstane. Po všetkých tých tragédiách, ku ktorým som sa odpísal svojou vtedajšou sprostotou, som si včera plný energie a elánu obliekol moje obľúbené tričko od kolegyne s nápisom „Fiko je cocot - optical illusion" a vo volebnej miestnosti vyjadril svoj názor. Tým sa moje angažovanie do politiky zase raz na pár dlhých rokov skončilo. Už si ale aspoň nebudem vyčítať, akej kreatúre som pomohol do prezidentského paláca.
Každý národ má takých vodcov, akých si zaslúži.
