Štyridsať košiel, stosedem tričiek a dvanásť nohavícmi visí obesených, kde sa len v byte dá. Dvanásť nohavíc iba preto, že na mojesuper krátke nohy nenájdem nohavice, ktoré by nebolo treba krajčírsky upraviť.Celý pokrčený, od hlavy po päty, som kráčal na zastávku trolejbusu. Hlava zmätenápo opici čumela na okolitý svet akoby sa jej majiteľ pohyboval po Marse.
Odrazu som uvidel dvoch mormónov v oblekoch lanáriťmladú devu - študentku. To ja keby som bol mladý mormík na ich mieste, kapemdoma s čierným badgeom (bečom) zalepeným na čele a mám nejakú holkuz Mlynskej doliny akurát tak na saláme. Oni zrejme nie. Vehementne satúlajú ulicami, žmurkajú, cťaby chlapci z eskorty, vábia mladé Slovenky, kde salen dá...
Kráčal som ďalej a mozgové súčiastky mi pracovali naplný úväzok, hoci ovplyvnené včerejším chlastom. Predstavil som si, čo by asis mladými mormíkmi urobila moja stará mama, ortodoxná katolíčka. Nebudemsa tu zapodievať prelínaním náboženstiev, ani tým, či má kresťanstvo vplyvovplyvniť ovplyvniteľných... Jednoducho, nemám čo do toho reálne kecať, keďžesám si nie som istý a, pravdu povediac, nemám na tieto veci utvorený názor...
V podstate som sa len zamyslel nad tým, že hocinikto z mojej rodiny dlhé roky nevie vypátrať, po kom som, ja to viem užod mala. A hoci doteraz neviem, ako by na mormíkov reagovala moja starámama, som určite po nej. Rozdiel je len v tom, že každý robíme kvázi toisté iným spôsobom. Uvediem príklad:
Dramatizácia. Mal som trinásť rokov a bol som naprázdninách u mojej starej mamy. Zatiaľ, čo ona bola za deň trikrátv kostole, ja som si trikrát prelistoval televízny program, aby somzistil, čo dobré ma večer čaká. Nehovorím, že ju nešiel šľak trafiť, že somv tom kostole nebol s ňou, ale jej hundranie som bral v podstateako povinnú jazdu.
Bolo poludnie, krásne augustové dlane hrejivého slnkašteklili všetko, čo mali pod rukou. Aj moja stará mama sa dala zlomiť. Sedelana vykosenom trávniku jej obrovskej záhrady. Sedela na bielej umelohmotnej(vraj záhradnej) sedačke, ktorú si dotrieskala z Poľska, zo sobotnýchjarmokov v neďalekých dedinách. Pozoroval som z okna veľkého domu,ako si hlavú opiera o ruku a drieme ako kôň pred poštou. Bola tokrásna siesta mojej starej mamy. Na okamih som sa z okna vytratil, lebov telke bežala reklama. To som si nemohol nechať újsť.
Keď som sa o päť minút, po reklamnom brejkuv rámci telenovely na Markíze, vrátil k oknu, uvidel som svoju starúmamu, síce na tej istej stoličke, ale vyvalenú na tráve, sťa by bola mŕtva. „Ó,matko!," vykríkol som na plné hrdlo. Rozutekal som sa k nej na záhradua v spotenej ruke som držal mobil (značky Alcatel, veľký ako tehlaIpor), aby som mohol zahlásiť záchranárom všetko potrebné a že moja starámama pravdepodobne zomiera na srdcový infarkt alebo niečo podobné...
Moja starkáje herečka
Tvár som mal spotenú ako po trojhodinovom behu, celýudychčaný som pristúpil k starej mame vyvalenej na tráve. Slnko páliloďalej a v duchu sa mi mixovali slová, ktoré mám povedať záchrankes myšlienkami o tom, že krajšie počasie si stará mama k svojejsmrti vybrať nemohla. Priklonil som sa k jej hlave, a tak, ako som topoznal z markizáckych seriálov, chcel som jej nahmatať pulz. Je mŕtvaalebo žije? Keby som vtedy poznal doktora Housa, urobil by som to ináč...
Pozrel som sa na telo svojej starej mamy, zahalenénylónovou zásterou. Bola tak krásna. Iba tam tak ležala a usmievala sa...Pohotovo som prepotený Alcatel z roku osem položil na trávu, sklonil somsa k nej a ruku som načiahol k jej krku. Hoci som si nevedel spomenúťna malú násobilku, chcel som jej diagnostikovať pulz. Priložil som svoje dvapubertálne prsty ku krku...
Stará mama vyštartovala, akoby ju niekto vyrušil primeditácií. Začala po mne hučať, aký som nevychovaný a že ju ani nenechámoddýchnuť si v kráse prírody, akú má v záhrade. Prepotený Alcatel mibol na dve veci. V tej chvíli som ním mohol zavolať akurát na Detskú linkuistoty, lebo stará mama bola pripravená ma strieskať ako sirotu za to, že somnarušil jej siestu.
To však môj vzťah so starou mamou nepokazilo. Ba naopak,zblížili sme sa a rozumieme si viac ako inokedy. To, že sa dnes skoro deňčo deň kŕmim vlašským šalátom, je rovnaké, ako keď som k nej deväťročnýprišiel a hneď vo dverách ma natáskovala úlohami, mi po mojej prostejotázke, či by mi mohla dať aspoň niečo najesť, odpovedala, že sa mám napiťvody...
Mojastarká je pí-ár žena
Pamätám sa na deň, keď som mal deväť rokov a našinaladili Rádio Slovensko. Z prístroja sa ozvala hláška „...a starkej Ažkek jej jubileu tisíc bozkov posiela vnúčik Martinko..."
Vtedy som nevedel pochopiť, ako mi Slovenský rozhlas môženadiktovať, koľko bozkov mám k jubileu poslať svojej starke, ale akosiviac ma vtedy zaujímalo pokazené smetiarské autíčko v detskej, ako bozkystarej mamy.
Vážnosť situácie, že moja stará mama je pí-ár žena, somsi uvedomil pored dvoma rokmi, keď chcela dať svojmu synovi, môjmu ujovi (či čomi to vlastne je), za peniaze uverejniť štvrťstranový inzerát v miestnomtýždenníku. Fotografia z maturitného tabla a žvásty, že by sa jednémuzatočila hlava. „Ak by to urobila, nech by som si mal zobrať úver z banky,vykúpil by som tie večerníky, len aby sa nikto z mojich známychk tomu inzerátu nedostal," zahlásil jej syn.
To, že sa moja stará mama snažila každú rodinnú udalosťkomunikovať platenou inzerciou v Žilinskom večerníku či Katolíckychnovinách alebo nebodaj v Rádiu Lumen, bolo fajn... Horšie je, že tí, ktorým tobolo určené, to akosi nevedeli oceniť. Vtedy som si uvedomil, že po mojejniekoľkoročnej skúsenosti z brandže pí-ár by bolo dobré nabrífovať starúmamu, aby vedela, ako to v dnešnom svete chodí. „To sa vážne dá uverejniťniečo len tak zadarmo?," opýtala sa.
Nemal som to robiť. Nulový budget a nároky nakomunikačné kanály sa zo strany starej mamy zvyšovali. Zavolať do nejakéhorádia a akýmkoľvek spôsobom vybaviť coverage k jej výročiu, spolus pesničkou na želanie, problém nebol. Po pár krátkych školeniach by todokázala sama. Ťažké moje chvíle nastali, keď stará mama oslavovalasedemdesiat.
Mojastarká je Key Account Director for CEE
Oslava dopadla super. Catering bol skvelý. Nečudo, že jejdruhorodená dcéra je špičková cukrárka. Dopíjal som poslednú (teda jednuz posledných) domácich slivovíc v šope (kde sa dá fajčiť), keď ku mnepristúpila stará mama. „Prečo si nevyužil svoje pí-ár schopnosti, aby prišlaErika (Judínyová) natočiť nás do Smotánky?" „Viete, starká, päť minútv Smotánke stojí isté peniaze (nechcel som jej to hovoriť priamo, ale čosom naposledy objednával priestor v Smotane, tak to bolo, myslím, sto litrov zapäť minút) a obávam sa, že to by sme cez pí-ár neuhrali."
„Erika ešte neochutnala naše jaternice," usmiala sa starámama potmehútsky.
"Milá Starká,trikrát som si premyslel, či tento blog o tebe zverejním. Vôbec by som sanečudoval tomu, keby som sa dozvedel, že máš doma natiahnutý ADSL kábela že fičíš na blogoch denníka SME. Možno ma pošleš do hájav diskusii, ale ak budem vedieť, že si to ty, tak ma to tak nenahnevá. Somstrašne rád, že ťa mám..."
