Keď mal Sebastian tesne pred dvadsiatkou a už nejaký ten rok – dva existoval v metropole svojej prenádhernej krajiny, zmyslel si spolu so svojimi vtedajšími spolubývajúcimi, Ivkou a Gaby, že si kúpia psa. Napadlo ich to v jeden horúci letný večer, keď spolu na terase svojho veľkého prenajatého bytu popíjali víno.
- A nebude to trápne? – prerušila ticho Gaby.
- Prečo by malo? – reagoval Sebi.
- Niektorí susedia si môžu myslieť, že ešte sa nevieme postarať sami o seba a už si do bytu dovlečieme aj psa.
- No dovoľ! Hovor za seba! Ja sa o seba postarať viem. – reagovala Ivka.
- To, čo si budú o nás myslieť susedia, ma netrápi. Skôr si lámem hlavu nad tým, ako sa ten pes bude volať. – dúmal a dopíjal posledné kvapky vína.
Ten problém bol jasný. Psa si vedia zadovážiť zo Slobody zvierat v priebehu niekoľkých hodín. Výber mena je však veľmi dôležitá vec. Meno s tým psom zostane po celý jeho život. Ak mu už ovšem nejaké nepridelili v útulku, čo by bola pre Sebastiana a jeho kreativitu dosť veľká tragédia. Ono sa to nezdá, ale vymyslieť psovi originálne meno nie je také jednoduché. Najbližšie dni preto Sebastian strávil študovaním metodiky výberu mena. Zistil, že dobré psie meno by malo obsahovať písmeno „r“, vďaka ktorému si pes na meno rýchlo zvykne. Jedného dňa, keď sa vrátil z práce domov, a tak ako obvykle, našiel obe svoje krásne spolubývajúce posedávať v kuchyni a po maďarsky lamentovať nad krutými zákulisnými bojmi v ich práci – obľúbených bratislavských butikoch – oznamil im dve alternatívy.
- Buď sa bude volať Porno alebo Fernet. – vykríkol hneď vo dverách.
- To nemyslíš vážne?! – prevrátila oči Gaby.
- Sebi, potrebuješ dovolenku. Si prepracovaný! Ale ja som za Fernet! – usmiala sa Ivka.
- Dvaja proti jednej, Gaby, je mi ľúto, žiaden Ťapo, ani Rexo to nebude. Zajtra doma privítame nášho milovaného Ferneta.
- A ak to bude sučka? – prísne zaškúlila Gaby.
- Tak sa bude volať Fernet. Naša milovaná Fernet! – odpovedal s úsmevom.
Nebola to suka, bol to pes. Krásny, čistočierny guľáš. Mal šibalské oči a veľmi komickú chôdzu. Neprešiel ani rok a Sebastian by mohol Ferneta hľadať akurát tak v chladničke. Nieže by ho kvôli nedostatku potravy naporcovali a v sáčkoch naložili do výparníka, ale keďže sa každý z tej vydarenej trojice rozhodol kráčať vlastnou cestou, Fernet musel ísť k rozvedenému otcovi Ivky na dedinu na južné Slovensko. Keďže bol vyliečený alkoholik, meno mu okamžite zmenil.
Čas beží rýchlo a ani so Sebastianom sa moc nemaznal. Vlasy mu začali vypadávať čoraz vehementnejšie, takže realistické odhady príchodu absolútnej plešatosti sa čo čoraz viac približovali súčastnosti. Stál polonahý pred zrkadlom a pozeral sa na svoju hlavu.
- Keď mi tento chemlón načisto z tej kotrby zlezie, môžem ísť rovno do cirkusu.
Sebastian totiž spozoroval, že zatiaľ, čo vlasy mu po každej sprche čoraz viac cestujú kanalizáciou, chlpy, potvory, tie sa držia ako kliešte. Holenie nenávidí a trvá dlho, kým sa k nemu podujme a nový Weet For Man mal byť zrejme prostriedkom na čistenie riadu, depilovať to dobre nevedelo. Zbadal, že dosť husté jemné chĺpky má aj na ušiach, lícnych kostiach a tri maličké tmavé rovno na nose.
- Na nose?! Ja skolabujem! Ostré svetlo odhalilo ďalšie z tajomstiev pri spoznávaní vlastného tela. – skomentoval samomluvne.
S tým cirkusom by to mohol byť dobrý nápad. Premýšľal, že keby si začal každý deň tie uši, lícne kosti a nos holiť, kým mu vypadajú všetky vlasy, už bude mať päť krásnych zapletených vrkočov, akurát budú prameniť z iných častí hlavy, na aké sú ľudia obvykle zvyknutí. V cirkuse pôjde ako atrakcia na dračku a umelecké meno bude mať Mr. FaceBraid! Sebastian začal chlpatieť celkom skoro. Kým sa prejavy puberty prejavovali nad pohlavným inštrumentom, všetko bolo v poriadku. Paniku dostal, keď sa to začalo rozširovať smerom k zadku.
- Myslíš, že je to normálne, keď má chlap chlpatý zadok? – opýtal sa raz svojej spolusediacej v poslednom ročníku základnej školy, ktorá sa javila byť najskúsenejšia z celej triedy.
- Čo si normálny? To kde si videl? Iba ak by mal nejakú vážnu hormonálnu poruchu. Ale to by už musela byť fakt vážna porucha! To si čítal v časopise 100+1 alebo v poradni magazínu Slovenka? – odvetila.
- Čítal som o tom na internete.
Pár rokov na to, v čase, keď už riešil svojho psa Ferneta, našla jeho mama v schránke trvalého bydliska milý dopis – predvolanie na odvod. Akoby tých odvodov nemal dosť na výplatnej páske, teraz si niekto začal robiť nárok nie na jeho peniaze, ale na jeho samotného. Tak to je už iné kafé! Na veľkej chodbe akejsi cirkevnej školy postávala zhruba stovka mladých mužov oblečených iba v slipoch. Nervózne prešľapovali z nohy na nohu, v trasúcich rukách držali nejaké dokumenty, niektorí medzi sebou debatovali, či už o armáde alebo o ochoreniach, pre ktoré určite nebudú môcť nastúpiť na výcvik. Zatiaľ, čo Sebastian bol, dá sa povedať, vždy zdravé decko, akurát s trocha krivými zubami, nohami a občasnou chrípkou, mladík, ktorý si ho vyhliadol za potenciálneho kamaráta na jedeň deň, vraj nepočul na jedno ucho.
- Všetci lekári mi síce celý mesiac pred odvodom tvrdili, že podľa výsledkov vyšetrení mám ucho v poriadku, no ja naň skutočne nepočujem. Odkedy ma telocvikár na učňovke obdaroval pravým hákom, mám ho iba na parádu. Aj som ho chcel zažalovať za to, že akurát, keď si kúpim nový discman, on ma pripraví o stereo, ale nakoniec som si to rozmyslel, lebo mamka povedala, že súdy sú dnes drahé. – vysvetľoval trasúci sa mladík.
- Počuj, ale mne sa zdá, že do armády berú aj chlapov s režimom mono. – reagoval Sebi.
- Ty si aký debil?! Myslíš si, že keď máš trenky z Kenvela a ja iba od Číňana, tak si môžeš zo mňa uťahovať? Ešte aby som ťa nevyzval na férovku, trtko! – zareval chlapec na Sebiho.
Ako naschvál, v momente, keď sa do miestnoti odvodovej komisie dostal Sebi, stál tam aj agresívny kamarát z chodby. Zúrivo rozhadzoval rukami a vysvetľoval predsedovi komisie, že on skutočne, ale skutočne na to ucho nepočuje. Že odkedy ho doň poštípala včela, ako oberal, jablká, nepočuje ani keď zvonom zvolávajú do kostola.
- Poďte za plentu, mladý. – usmernil Sebiho lekár.
Pán doktor bol zjavne nudiací sa dôchodca. Jeho výzor naznačoval, že ako skúsený odborník v minulosti pôsobil vo výskumnom centre v Osvienčime za druhej svetovej vojny. Sebastian skutočne nechápal, na čo je potrebné robiť striptíz starému senilnému doktorovi za plentou, ktorá bola riešená tak diskrétne, že každý vocas si mohla detailne prezrieť celá sedemčlenná odvodová komisia, no keď musíš, tak musíš... Stiahol si slipy až pod kolená, a v tom uvidel zdesený výraz tváre lekára a v zápätí celej odvodovej komisie. Po pár sekundách hrobového ticha pochopil, že niečo nie je v poriadku.
- Už som za svojho profesionálneho pôsobenia v armáde (na Hornej Orave) zažil čokoľvek, ale toto?! – kričal lekár ako zmyslov zbavený.
- Stalo sa niečo? – potichu reagoval vystrašený Sebi.
- Že či sa niečo stalo? Tak vy sa ma pýtate, či sa niečo stalo? A vaši rodičia kde mali oči, keď si toto nevšimli? Toľká nezodpovednosť! – kričal starý ešte viac.
Päťdesiatročné členky komisie hľadiac na Sebastianov úd už mali ústa otvorené dokorán, oči sa im z jamok tlačili akoby chceli vyskočiť.
- Tak s vami, mladý muž, slovenské vojsko nemôže rátať ani zďaleka. Však vy ste vážne chorý! Vy máte vážnu genetickú poruchu! A vašej ošetrujúcej lekárke navrhnem odobrať licenciu! – chytal sa za hlavu MUDr.
- Pán doktor, tak to už ukončíme. Čaká nás tu ešte dosť brancov, tak nech tu nie sme do noci. – zamrmlal predseda osadenstva, čerstvý tridsiatník.
- Ide totižto o to, že tu hľa, mladý muž, napriek tomu, že má skoro dvadsať rokov vôbec nezarastá, tak ako je to u zdravých mužov v jeho veku normálne. – konštatoval zdesený doktor.
Kým Sebastian vyšiel z miestnosti, v ktorej sedela odvodová komisia, na chodbu, polohluchý kamarát už stihol o nevídanom úkaze porozprávať všetkým mladíkom. Akonáhle postihnutý Sebastian vstúpil na chodbu, všetci zmĺkli a hľadeli na neho ako na zjavenie. Zbalil si veci rýchlosťou hurikánu a utekal ako len vládal. Chcelo sa mu plakať, rovnako, ako sa mu chcelo smiať. Na vojnu sa nedostal, zrušili ju skôr, ako sa nazdal. Život je škola, a tak sa zase raz naučil novú vec, a síce, že ak ho nabudúce predvolajú na nejakú takúto podobnú frašku, musí zabudnúť na všetky lifestylové pánske magazíny 21. storočia a hlavne, v zápale svedomitosti neoholiť všetko, čo mu príde pod ruku...
