Sedadlo bolo nepohodlné, uši mal zaľahnuté akoby sa bubienkytúžili dotknúť niekde uprostred mozgu jeden druhého a hoci mal empétriprehrávač pustený naplno, sotva rozoznal aká pesnička je práve v playliste. Na predpotopnej obrazovke sledoval mapku s dráhou svojho letua následne animácie z roku dva, ktoré mu mali názorne poradiť, čo bymal robiť, aby sa mu zúbožené telo počas dlhého letu aspoň čiastočne prekrvilo.Chlapec na obrazovke však robil pohyby akoby mal epileptický záchvat. Hypnogennechcel účinkovať a tvrdý alkohol bol v ponuke iba za doplatok. To byvšak ani tak nevadilo, ako skôr ten odporný odutý nemecký letuš.
Keď lietadlo pristálo na Ostrove, vydýchol si. Konečne jemôjmu utrpeniu koniec. Teplota bola v porovnaní s tou frankfurtskoupriam žeravá. Netrvalo ani pol hodinu a celé jeho šatstvo bolo dokonaleprepotené do poslednej nitky. Schaosené letisko nepôsobilo trikrátnajpríjemnejšie, no bol tam, kde tak veľmi túžil byť - na svojej vysnívanejdovolenke, akomsi reštarte vlastnej existencie. Plán bol jasný - celé dvatýždne sedieť na oceánskom pobreží, piť, plávať, prechádzať sa po piesočnatejpláži, zase piť, opaľovať sa, večer ísť do baru a na ďalší deň zase toisté.
Do hotela sa z letiska dostal pomerne jednoducho. Pomenších komplikáciach, kedy mu tmavá recepčná dookola tvrdila, že pán SebastianFajndjorself je už určite ubytovaný, všetko nasvedčovalo tomu, že vytúžené dnioddychu môžu začať. V hotelovej kantíne natlačil do seba posledné zvyškyjedla, ktoré tam zostali po húfe amerických žieravín, a stretil dva pohárevína. Hotel bol od oceánu vzdialený sotva sto metrov, jedinou prekážkou bolapalmová alej, a tak sa započúval do zvuku vlnobitia. Keď dopil, vybral saz kantíny rovno na pláž. Bola už tma, no mesiac vytváral dokonaléosvetlenie. Tá nádhera, ktorá sa mu zjavila pred očami, ten vzduch, ktorýodrazu pošteklil jeho nos, ten náboj, ktorý tá scenéria v sebe mala, tovšetko ho priviedlo do absolútneho šialenstva. Na malý moment sa mu slzy vtislido očí, potom však začal skákať a tancovať ako malé decko na škôlkarskomkarnevale.
Sebastian vedel, že po dvojročnej fantasmagorii, ktorú siodkrútil v istej bratislavskej agentúre, bol toto najlepší spôsob, akoosláviť ukončenie pracovného pomeru a nazbierať nové sily do zúrivejbudúcnosti. A tak sa hneď nasledujúce ráno vybral iba v plavkáchs uterákom na pláž. Bola pomerne prázdna. Hoci sa agentka v cestovkezaprisáhavala, že ide o rezort pre mladých, ktorí sa chcú zábavať,osadenstvo na pláži hovorilo niečo iné. Starí úchylní paprdovia so svojimifrustrovanými manželkami, pár mladých zamilovancov, hŕstka amerických Kórejcova trojica miestnych - animátorov.
Ledva si našiel správnu polohu na lehátkua započúval sa do skladieb z prehrávača, spustila trojka zabávačovsvoju povinnú jazdu.
- Všetci sa bavíme, život je krásny, poďte si zatancovať.- zjapala mladá ako besná do megafónu.
Reakcie z vykysnutého a oťapeného osadenstvaneprichádzali, a tak to opakovala dovtedy, kým za ňou na lekciu nedošla namol ožratá Kanaďanka. Aspoň na chvíľu bude pokoj, povedal si Sebastian. No opakbol pravdou. Tanečnica na dôchodku nezvládla koordináciu svojho tela a užju z piesku ako ohrozenú veľrybu ťahali chlapci animátori z pláže.Škoda, že nie do vody, ale do hotela.
- Poď si s nami zatancovať. Naučíme ťa miestnýmexotickým rytmom, - zakričala animátorka a schytila Sebastiana za rukuv momente, keď si chcel ísť vypýtať ďalší miešaný drink.
- Nie, ďakujem. Nemám náladu na tancovanie. - odpovedaljej v rámci slušnosti.
- Ale prečo? Dnes je krásne, všetko je prenádherné,musíme sa radovať. - nedalo si dievča pokoja.
- Sorry, moja, som frustrovaný jak hovado a fakt nato nemám náladu. - zo Sebastiana zarazil chlast.
- Tej frustrácie, čo nám tu z tej Európy vláčite,nie je konca kraja! - zacedila animátorka pomedzi zuby a zdutá sa otočilasvojím smerom.
Tváril sa, že nerozumie. Nemal s ňou chuť ďalejdiskutovať na tému frustrovanosti kontinentov. Po tých rokoch intenzívnej práces ľuďmi si povedal, že aspoň tieto týždne strávi o tichosti bezakejkoľvek komunikácie. Však nech si dievča exotické ide sadnúť na mojustoličku, po týždni ju vystrie, hovoril si sám pre seba. Vybozkával by toho,kto vymyslel all inclusive a bezodné poháre na chlast. Po prvom dni malmiestny stuff v plážovom bare vycvičený tak, že už ani nemusel hovoriť, čosi dá, automaticky nalievali. Perfektné!
Už tretí deň ležal na pláži a nechal sa štekliťhrejivými lúčmi slnka. Hoci pražilo, nepotil sa. Hoci pil jeden drink zadruhým, nebol opitý, iba trochu omámený. Hoci sa snažil ako vedel, do myšlienoksa mu vkuse snažili votrieť problémy a všetko to nechutné, čo nechalv Bratislave. Hoci sa tomu iba smial a prišlo mu to scestné, či chcelalebo nie, tiažilo ho to čoraz viac. A vtedy si uvedomil, že pokiaľnezačne niečo robiť, za tie dva týždne načisto zošalie. Rozhodol sa, že hneďvečer vypadne z hotela a zájde do dediny zmapovať terén.
Nájsť párty nebol problém. V dedine ich boloneúrekom. Však sa tie masy turisov potrebovali niekde vyšantiť. Objednal sijednu Ostrovnú Slobodu a prizeral sa tlupe mladých zo všetkých kútovsveta. Oči im svetielkovali, kto vie, na čom všetci fičali. Niektoré nadržanéprasce sa snažili zbaliť miestne čašníčky, no moc sa im nedarilo. Niekoľkohodín nemal do čoho pichnúť a iba sa všetkému prizeral ako taký voyer.
- Ahoj! Odkiaľ si? - opýtal sa odrazu mladý tmavýOstrovčan Sebastiana.
- Nebudeš poznať. Je to v Európe. - odpovedalchladne.
- Nemysli si, že sme hlúpi. Povedz nám to. - naliehalmladý a pozeral na svojho kamoša, ktorý stál hneď za ním.
- Slovensko. - precedil medzi zubami Sebi a čakal nareakciu.
- To vážne!? Tak to musíš poznať naše pomaranče! -vykríkol od radosti Ostrovčan.
Sebimu padla sánka a čumel minútu na miestného, cťaby bol mimozemšťan. Tak toto je už aký brutál. Že pomaranče, že vie odkiaľ je.Chvályhodné miestne štúdijné osnovy geografie, pomyslel si.
- Ako sa ti tu páči? Si tu prvýkrát? - pokračoval mladý.
- Áno, prvýkrát. Je tu pekne, pohoda. Užívam si to tu.
- A nechcel by si kúpiť lacno cigary a párfliaš rumu? - vybehol s lákavou ponukou, ktorá sa neodmieta, miestny.
- Ďakujem, chalani, ale nie. - so slušnosťou odpovedal dočervena pripečený Sebastian domorodcom.
- Nevadí. - usmial sa prívetivo - A kedy sipricestoval? Čo máš ešte v pláne? V Metropole si už bol?
- Prišiel som pred pár dňami. Do Metropoly sa chystám,v hoteli ponúkajú jednodňový výlet autobusom za 60 eur. - rozrečnil sapripitý návštevník zo Slovenska.
- Za 60 eur!? Taká dražoba! - začal jačať miestnya chytil sa za hlavu. - Počuj, ja mám auto a chystám sa zajtra tu hľas kamošom do Metropoly. Ak chceš, môžeme ťa zobrať. Stačí, ak zaplatíšbenzín a po ceste sa môžeme zastaviť aj na južnom pobreží, ktoré turistiešte nepoznajú, urobíme ti prehliadku po krajine.
Sebastian premýšľal, či sa mu to iba zazdalo, alebo sa hovážne niekto snažil zatiahnúť ako obeť do špinavého obchodu s ľudskýmiorgánmi.
- Tu máš moje číslo, ak by si mal záujem, zavolaj. -strčil Ostrovčan papierik Sebimu do ruky a odišiel aj so svojim kamarátom.
Hoci sa Sebastian do hotela vrátil v skorých rannýchhodinách namol opitý, stihol v recepcii odmontovať žiarovkuz vianočného stromčeka. Aj Vianoce boli jednou z vecí, pred ktorouchcel újsť, tak na čo ten gíč, ktorému miestni aj tak ani zďaleka nerozumejú?Zobudil sa naobed, v čase, keď slnko pražilo najviac. Na to, že toho vypilhektolitre, nemal opicu. To bude zrejme tým miestnym alkoholom, hovoril si. Tusa pije každý deň, tak si hádam nebudú vyrábať chlast, z ktorého ich budúbolieť kotrby, odôvodnil si nečakaný stav.
Bežná rutina na pláži pokračovala hneď po obedo-raňajkách.V ten deň ho však neprenasledovali myšlienky o problémochz Bratislavy, skôr nechutne dožierné nutkanie zobrať telefón a prijaťponuku mladého na výlet po Ostrove. Tie zážitky, ktoré sa mu núkali za jedenkanister benzínu predsa stáli za to. Ale čo tá neistota? Čo ten adrenalín? Čoak náhodou prešpekulovaní domorodci nechceli iba plnú nádrž, ale aj jehoobličky? V jednej ruke žmolil papierik s telefónnym číslom,v druhej mobil. Už nedokázal ani ležať a chytať bronz, nerozhodnosťho vytáčala do krajnosti. Zavolať. Nezavolať. Zabijú ma hneď za dedinou, zoberúobličku a zvyšok môjho tela pomelú do fašírok, frflal. Ministerstvozahraničia na stránkach upozorňovalo na isté hrozby v oblasti kriminality,ale o obchode s orgánmi tam zmienka nebola. A možno si brúsiazuby iba na môj prehrávač s 20 GB pamäťou a tenisky značky Adidas, naktoré tak včera čumeli, hovoril si Sebastian. Dal si ešte jednu OstrovnúSlobodu s ľadom a urobil rozhodnutie. Zdvihol telefón a zavolal.
...
