Nacvičený postup úkonov, od hľadania čistého oblečenia po ďalšie zaspávanie pod horúcou sprchou, sprevádza pomyselný, opakujúci sa výkrik „nie, ešte nie, nenávidím tento svet, ktorý ma deň čo deň, od pondelka do piatku vyťahuje z postele!“
A potom, keď už kráčam s neprítomným pohľadom do práce, v ruke držím svoju aktovku, začína vždy iný príbeh.
Sledujem ľudí, ktorí sa rútia z každej strany, akoby im išlo o život. Každý vehementne pochoduje svojím smerom. Niektorí sa zastavia v stánku s pekárskymi výrobkami, ktoré mi mimochodom prestali chutiť asi po týždni, iní v trafike čakajú na lístok či cigarety (bodaj by mi aj tie prestali chutiť tak rýchlo). Teta sem, ujo tam... Električky hrmocú a vyzváňajú, autá sa zúrivo rútia naprieč križovatkám. Hádam ešte ani raz sa mi nepodarilo stihnúť zelenú na tom najnechutnejšom bratislavskom prechode, čo je na Kamennom námestí. Cez prázdniny tam každé ráno postáva nejaký študent a predáva SME. Aj ma tak napadlo, či sa snaží našetriť si na dovolenku v Chorvátsku alebo tam stojí iba niekoľko minút, aby mal na rýchly internet. Potácam sa krok po kroku a pozerám sa do tvárí svojich spoluobčanov. Ja neviem, čím to je, nikdy som neveril, že by sa zdanie aspoň okľukou mohlo približovať skutočnosti, ale ráno mi je to väčšinou jedno. Ráno ich stretávam najviac. Neviem, prečo práve v tej časti dňa, ich musí okolo mňa prejsť toľko... Hovorím o ľuďoch, ktorí zrejme cez tú moju rannú optiku, vyvolávajú vo mne neskutočnú túžbu. A to buď túžbu objať ich a potichu im do ucha povedať, že „všetko zase bude dobré, že život ide ďalej a všetko zlé raz pominie,“ alebo zase naopak, odhodiť aktovku čo najďalej a švihnúť im rukou jednu poriadnu otcovskú. A to len tak, na základe toho, čo sa z ich tváre na mňa valí. V snahe nemyslieť na to, čo ma čaká v práci, premýšľam, akí asi sú...
Tento vyzerá dosť agresívne. Zrejme je jeho žena viac bitá ako sýta, o deťoch nehovoriac – aktovka letí... Júj, táto milá rozprávková babička, určite uteká na štrnástku, aby mohla na Miletičke nakúpiť čerstvú zeleninu pre vnúčence – letí úsmev... A tento karierista sa určite ženie na nejaké dôležité obchodné stretnutie, z očí mu blikajú eurá a doláre – aktovka letí... A táto pani, čerstvá štyridsiatnička, oči má plné úzkosti, určite ma zlé, drzé a bezočivé detiská v puberte, ktoré ju takto ničia – letí úsmev...
Minule som celú jednu dlhú cestu pešobusom do práce strávil premýšľaním nad tým, že čo by asi letelo, keby som tak jedno ráno stretol seba samého. Najskôr som si bol istý, že by to bol ten úsmev, no asi dve minúty na to bolo viac než jasné – aktovka a vzápätí tá jedna ostrá otcovská. Ale to by asi záležalo aj od počasia...
Ešte dobre, že zatiaľ sa viem ovládať a všetko to sa odohráva iba v mojej hlave. Nehovorím, že z výzoru človeka sa nedá mnoho vyčítať, no stojím si za tým, že zdanie klame, klame ako pohan. A možno sa tá babička neponáhľala na Miletičku po čerstvú zeleninu. Možno utekala odniekiaľ z Petržalky do Rače a kabelu mala plnú marihuany. Možno tá ďalšia pani nebola tak zničená a zúbožená zo svojich nevďačných detí, možno len zase raz celú božiu noc nasávala lacné víno niekde pod Manderlom. Neviem, neviem, netuším a som rád, že nie je možné ľudí spoznať za niekoľko sekúnd. Čas, ktorý venujeme hľadaniu pravdy o nich, stojí za to, nech už je tá pravda akákoľvek. A potom nech lietajú aktovky alebo úsmevy, presne podľa toho, kto si ako zaslúži...
A keď už dorazím na miesto určenia, zase raz neskoro, otvorím dvere, štverám sa po schodoch, stretávam ľudí a pokračujem: vrátnik - aktovka, upratovačka - úsmev, kolegyňa - aktovka, ďalšia kolegyňa - úsmev, riaditeľ – aktovka...
