Pár dní dozadu sa v storočnom byte, ktorý obývam už niekoľko rokov, pokazil bojler. Taká tá plechová mašina na plyn, ktorá ohrieva vodu. Zhasol plamienok. Taký malý, ktorý by mal byť večný, odrazu zhasol. A voda, ktorá doteraz zmývala tú špinu z môjho tela, už nebola teplá. Bola studená, akoby vyvierala z tej najhlbšej jaskyne...
Nedokážem odísť do práce bez rannej sprchy. Vytiahol som preto spod umývadla modrý lavór a zohrial štyri rýchlovarné kanvice. Zalial som ich dávkou studenej vody a čupol si do vane. Šálkou v pravej ruke som nabral vodu a vylial ju na seba. Naniesol šampón na vlasy a sprchový gél na telo... Aké zvláštne, pomyslel som si. Niečo mi to pripomenulo.
Áno, už viem. To krásne detstvo, ktoré som zažil. Keď naši treli biedu a šetrili všetkým, čím sa len dalo. A tak sme namiesto klasickej sprchy absolvovali takúto oblievačku z lavóra. Niečo mi však pri tom chýbalo. Bola to špongia. Taká tá veľká, žltá špongia, ktorou som si tú vodu naberal a potom ňou trel telo. Nemal som takú. Natiahol som sa preto po o niečo menšiu... ktorou umývam riad.
A tak som sa odrazu ocitol v situácii spred dvanástich rokov. Až na to, že tam už nebola mama, ktorá by mi veľkou žltou špongiou umyla chrbát. Bol som tam sám. Teda vlastne s lavórom teplej vody, žltou špongiou a pokazeným bojlerom. Bolo to divné. Celé mi to prišlo dosť smiešne. V dnešnej dobe a bez teplej vody.
A potom to prišlo. Bez ohľadu na to, že plamienok mojej novovznikajúcej lásky zhasol z čista, z jasna, tak ako plamienok na mojom bojleri, našiel som spôsob, ako sa očistiť. Spomienkami na minulosť... keď som ešte naivne dúfal, že život mi prinesie len tie najkrajšie zážitky. Nepriniesol a neprináša, no aj tak chcem stále veriť tomu, čomu som veril ako dvanásťročný chlapec vo vani s lavórom...
