Tak akonaznačoval neúspešný prvý termín skúšky zo základov psychológie, uberal sa ajsamotný výskum. Nie je totiž možné „normálne“ existovať v súčasnejspoločnosti, pokiaľ jedinec ako taký dôkladne neprebáda a nespozná zmyslovéústrojenstvá, najmä telereceptory, ktoré mu boli pridelené, ich funkciua efektívne využitie v praxi. A taktiež silná prítomnosťnonkongruencie, ktorá vážnym spôsobom ohrozuje akúkoľvek budúcu existenciujedinca mimo Pezinka, tiež bývalé nedostatky v kognitívnychprocesoch, či už senzorických alebo racionálnych, dopomohli k pomalému, nonapriek tomu efektívnemu a postupnému odhaleniu záhady takzvaného „pomaléhootvárania očí“.
„Ak sa sviňounenarodíš, súčasný svet, v ktorom žiješ, ti dá niekoľko možností, aby sisa ňou veľmi rýchlo a efektívne stal. Stačí naplno využívaťexteroreceptory, čo najviac potlačiť prístupy takzvanej humanistickejpsychológie, čo znamená maximálnu ignoráciu empatie, akceptácie a tiež, užv inom tvare spomínanej, kongruencie,“ hovorí osoba, ktorá sa výskumupodrobila na vlastnej koži. „Človeka môžeš fyzicky poznať aj niekoľko rokov,psychicky ho spoznáš v momente, keď si absolútne na dne a naivnečakáš, že ti podá pomocnú ruku,“ dodáva.
Najnovšievýsledky vo výskume spomínanej problematiky jedinca, istého Martina, dnespriamo doviedli k záveru, „never ani smetnému košu, minihurikánu, ktorý sachystá preletieť mestom, no aj tak sú jeho ničivé následky minimálne; trikrátsa opýtaj vlastných rodičov, kam idú na dovolenku, lebo potom ti ani celý SATURnepomôže, kým zistí, respektívne nezistí, kde do frasa to vlastne išli,v momente, keď ich tak veľmi potrebuješ! Výsledky ďalej ozrejmili, že anipol kila čokoládových srdiečok obalených v červenom celofánes nápisom „S Láskou“, ktoré ti pri každej pokladni ponúka obchodný reťazecTESCO za jedenásť korún, a ktoré si vzápätí napcháš do huby plnými priehršťami,ti nepomôžu k dospeniu definitívneho záveru, že ľudí, ktorých si si vážil,mal rád a rešpektoval, ťa podržia, keď ich o to priamo požiadaša naopak, urobia z teba asociála spievajúceho národnú hymnu podMichalskou bránou.
„Nepúšťaj si ľudík telu, zostaň sám, chladnokrvný, bez krvi, bez emócií. Ak si oči neviešotvoriť dostatočne rýchlo a včas, radšej ich ani neotváraj, hraj sa na slepca,alebo to riskni, urob zo seba hrdinu a následne devianta, tvár sa navonok,že je všetko v poriadku, opíjaj sa po večeroch z nezvládnutiaelementárneho, a potom rozmýšľaj nad tým, že si do týchpomalo-otvárajúcich sa oči zabodneš špirálovitý otvárak na víno. Keď si to celézhrnieme, prídeme k záveru, že ľahšie je pásť kozy na lazoch, sŕkaťžinčicu z dreveného krčahu...
Ako som písalpredchádzajúcu vetu, rozhodol som sa odskočiť si do vedľajšej izby otvoriťbalkón a jednu si zapáliť. Potiahol som si dvakrát z cigaretya v tom začujem z okna bytu nado mnou vetu, „Všetok ten odpornýcigaretový dym mi ide do bytu. Čo si to o sebe myslí ten sopliak jeden?!“Pravdu povediac, nezvyknem fajčiť na balkóne, dnes mi to však nedalo. Akonáhlesom však počul túto hlášku mojej osamotenej susedy z vyššieho poschodiaa v spojitosti s riadkami, ktoré sú nad týmto odsekom, nedalo mineprekonať svoju úbohú mladícku nerozvážnosť, a tak, ako mne boli dnesprednesené veci bez servítky na ústach, vybehol som v momente o poschodievyššie, zazvonil a počkal kým otvorí.
- Ktoje? – zagánila spoza dvere
- Tu jeten Sopliak, ktorý býva o poschodie nižšie, - reagoval som
- Áno?– zazrel som jej tvár vo dverách v pozadí tmavého bytu
- Milápani XYZ, ak máte problém s mojím cigaretovým dymom, ktorý sa vám vkrádado bytu, tak mi to láskavo oznámte „face to face“ ako normálny dospelý človeka odpustite si tie trápne poznámky, ktoré aj tak začujem, hoci vy strašnetúžite po tom, aby som ich počul, chovajte sa ako dospelá osoba a riešteproblémy priamo, nie aby ste ma tu pred tou tlupou vašich spriaznených dušíz vchodu riešili ešte na nasledujúcich piatich domových schôdzach. Lebokeď ja tu začnem omieľať pred ľuďmi, ako vy každé božie ráno o pol šiestejdupocete ako kotná kobyla a mne omietka zo stropu padá do rozospalých očípred ťažkým dňom, tak si môžeme metlou cez Morzeovú abecedu vymieňať odkazyešte nasledujúci rok. A nech som aj o niekoľko desiatok rokov mladší,než ste vy, zobuďte sa a nekazte mi atmosféru, pri ktorej ja píšem Správuohľadom problematiky „pomalého otvárania očí“. A vlastne ďakujem vám, akosa len dá, lebo konečne ste mi otvorili oči. Nebudem v sebe dusiť niča poviem narovinu všetko, každému, ku všetkému, bez ohľadu na dôsledky...
- Jasné,ja som to tak nemyslela, pekný večer.
Pekný aj vám.Chcel som dokončiť tú správu, ale nebolo mi v tom umožnené. Už nemámnáladu analyzovať v akej riti som. Však aj tak je to jedno. Zase sa mi razpotvrdilo heslo jednej úžasnej žilinskej kapely – „Stále sme v hovne, ibahĺbka sa mení.“
Je to tak,a tak to aj zostane. Neriešim, nemám chuť to riešiť... Je mi to jedno...
A ešte somchcel na koniec celej správy ohľadom výskumu dodať tradičný záver. A veruho aj dodám:
V prípadezáujmu o ďalšie informácie ohľadom výskumu ma neváhajte kontaktovať:
Neviem,v ktorom psychiatrickom zariadení budem, ale vyskúšajte Pezinok, Byčica(Žilina), možno Mokrohájska (aj keď tam, neviem, neviem... už ma asi nezoberúkvôli veku). Dal by som aj telefónne číslo, ale aj tak ma o chvíľku vypnú,takže je to na dve veci...
PS: Ráno budemmať čerstvo omaľovanú stenu plnú krvavých fľakov. Budem si totiž trieskarťhlavu o stenu, že niečo takéto som pustil von... Čert to ber! J
Nech sa vám darí!
