Keď mal Pán Najvyšší päť rokov, veľmi rád sa hral nasmetiarov. Zakrátko ho to však prestalo baviť a v momente, keď murodičia pod vianočný stromček kúpili socialistickú napodobizeň autobusu značkyKarosa, zaumienil si, že bude vodičom autobusu. Nečakane ambiciózny PánNajvyšší mal však nečakane dobré výsledky z matematiky a ruskéhojazyka, a tak sa mu v napredovaní darilo lepšie, než ostatným deťom.
Keď mal Pán Najvyšší osemnásť rokov, či už za údené alebonebodaj za šikovnosť, prijali ho na vysokú školu. A tak sa šikovný „chlapecšťasteny" snažil a snažil, až sa mu po niekoľkých rokoch podarilodopracovať - na regionálne pomery - veľmi, veľmi vysoko. Odrazu pod nehospadalo iks ujov šoférov a iks autobusov značky Karosa, ktoré kedysi takmiloval, hoci tieto nemali pár gramov a neboli z PVC.
V období, keď mal Pán Najvyšší prvú polúciu, zobraliho rodičia na výlet na Oravu. Brázdili spolu roháčske vrchy, boli sa pozrieťtam, kde Hviezdoslav napísal Hájnikovu ženu, proste si za tých pár dnípredĺženého víkendu urobili výlet ako sa patrí a navštívili všetko, kam salen dostali. Autobusom. Najvyššieho to rajcovalo, autobusy ho predsapriťahovali viac než nejaká Anča z vedľajšej triedy.
Čas však bežal rýchlejšie, než voda v Orave čiOravici, a z Pána Najvyššieho sa stal starý paprd. Roky, ktoré sapreblesli ako sekunda, narobili svoje. Najvyšší si veľmi rýchlo prevykolz Karosy na Audi A8, smradľavé storočné poťahy rozheganých črepovvystriedali kožené sedadlá nielen v aute, ale aj v pracovnia doma v obývačke. Keď mu čelo pokryli drobné kropaje potu, neotvorilmalé okienko - ak bolo čím - ani nerozmlátil okno kladivkom, ktoré nikto nikdynevidel, jednoducho si zapol klímu...
Keď bol Pán Najvyšší v najlepších rokoch, sťaby predpár dňami, dostal krátku textovú správu od Anči. Hneď si spomenul naspolužiačku zo strednej školy. Aké mala krásne prsia, dlhé prsty, štíhly driek,vysoké čelo... Rozhodol sa teda Najvyšší, že Anču navštívi. Premyslel todokonale. V nedeľu naobed ho šofér Sergej, ktorý pred dvoma dňami nastúpildo jeho služieb, odvezie na Oravu do Námestova za Ančou a odtiaľ sa, podľapotreby, dopraví do Trstenej a následne do Oravíc, kde má chalupu, ktorúzdedil po strýcovi, čo ešte pred revolúciou emigroval do Ameriky.
Výlet odštartoval presne podľa jeho predstáv. Všetko išloako po masle, až kým na ceste kúsok pred Námestovom nedostal šofér Sergej opäťsvoje kleptomanské nutkanie. Pocit nadobudnúť niečo použitím sily a za pársekúnd, ho premohol natoľko, že mu bola ľahostajná strata práceaj naťahovačky s políciou. Však chlad väzenských múrov poznaldokonale... Odstavil Audi A8 na odpočívadle a za neskorého veľkonočnéhopopoludnia sa „pustil do práce".
Kým sa Pán Najvyšší spamätal po všetkých tých úderoch dotváre, sedel pri tom istom odpočívadle, avšak nie na koženej sedačke Audi A8,ale v pásikavých trenkách po kolená vyvalený v garde plnom odpadkov.Nemal nič, iba žlto-červené trenírky a biele tričko s drobnýmidierkami v podpazuší. Telo označkované zvlhnutou hlinou a mladoutrávou sa ledva hýbalo. Nazbieral všetky sily, aby sa vzchopil a postavilku krajnici. Prvá embéčka, ktorá sa nad ním zľutovala, ho odviezla do Námestovana autobusovú stanicu. Tam si totiž miestni išli vyzdvihnúť rodinu, ktorá pricestovalaz Trstenej a ďalej sa už nemala ako dostať.
Najvyšší si bol vedomí, že v stave, v akom bol,za Ančou v žiadnom prípade nemohol ísť, a tak mu nezostávalo nič iné,iba sa čo najskôr dostať do Trstenej a následne do Oravíc na chalupu. Sám,bez auta, bez svojich kreditných kariet, bez svojho telefónu. Očami plnými sĺzsa pozrel pri nástupišti číslo jedna na tabuľku s odchodmi...
Hovno,hovno, zlatá rybka! Po 17:30 už v nedeľu z Námestova do Trstenej nič nechodí! A či z Trstenej doOravíc? Asi ťažko! Dve zo štyroch metropol maličkého regiónu, kde sú ľudiaroztrúsení po dedinách a na sviatky by sa radi stretli, sú v péčkuako minuloročný sneh, lebo nemajú medzi sebou iného, než automobilovéhospojenia... A všetky tie babky a tetky, na ktorých mladí vnukovias autami na lízing kakajú alebo vnukov nemajú, sa môžu aj poskladať, lenaby sa niekde dostali. Spojov, ktorých bolo ešte donedávna dosť, je odrazu takmálo, že, keď ti do ucha pošepkám formulku „verejný záujem," budeš mať pocit,že s tebou hovorím po gruzínsky. A tak si tam v tých trenkáchstoj, uzimený a bezradný, čakaj na svoje Audi A8... A buď si istý, ževšetky tie tety a ujovia, ktorí tam žijú dlhé roky, ťa nenávidia silou, ktorá by ajnaloženú Karosu potlačila z jedného mestečka do druhého...
Ďakujem„nečakane skončenej STK", že som si mohol na vlastnej koži vyskúšať ROZVOJTURIZMU (bez auta) NA ORAVE a dúfam, že panstvo v SAD LiptovskýMikuláš prežilo krásne veľkonočné sviatky... :)
