Obľúbená síce bola, ale aj napriek tomu, že som tam strávil nespočetné množstvo večerov, v ten augustový deň som zistil, že až tak dobre ju nepoznám.
Čašníkovi trochu trvalo, kým mi na stôl doniesol večeru, hoci víno som už mal dávno dopité. V ten večer som doslova podľahol a následky dodržiavania pitného režimu po nekonečne dlhom pracovnom dni som zašiel realizovať na sociálne zariadenia danej reštaurácie...
Nič by nebolo iné, ako inde, no pri vykonávaní „malej“ ma zaskočila jedna vec. Sieťka. Áno, umelohmotná sieťka umiestnená v pisoári ma vyviedla z miery viac než dosť. Ani nie to, že tam chudera bola, ale to, čo za tých pár sekúnd stíhla napáchať. Moč, ktorý padal rovno na ňu, nebol schopný cez ňu prenikať plynule, a tak sa odrážal všade, kde sa len dalo... Najhoršie dopadli moje ruky. Boli celé ostriekané. No hrôza!
Po päťminútovom umývaní rúk som sa vrátil k stolu. Mriežka v pisoáry mi nedala pokoja. Na čo ju tam asi tak dali? Hádam sa len nebáli, že niekomu z údu vypadne tak veľký močový kameň, ktorý by upchal celú kanalizáciu. Jedna moja kolegyňa dokonca neskôr argumentovala, že ju tam určite dali kvôli tomu, aby si niektorí z pánov nezmýlili účel pisoára a nevykonali tam náhodou "veľkú". To už sa mi však zdalo byť silné kafé.
O niekoľko minút po (na prvý pohľad nepríjemnom) zážitku z WC som mal v hlave jasno: sieťka v pisoári – jeden z najlepších vynálezov tohto storočia! Neviem, koho to napadlo, no minimálne by si zaslúžil nejakú pozornosť... Celý „zažítok“ so sieťkou som si dal do kontrastu s inou udalosťou z nedávnej minulosti.
Asi pred mesiacom sme spolu s inou kolegyňou brázdili slovenské diaľnice. Bola to služobná jazda do Považskej Bystrice. Niekoľko desiatok kilometrov za Bratislavou sme sa zastavili v motoreste za účelom menšieho nákupu a prípravy na dlhú cestu. Zašiel som vtedy na sociálne zariadenia motorestu. Z nádobky na mydlo dlho nič nevychádzalo, a tak som tam stál a pokúšal sa z nej dostať aspoň minimum. Za tie dve minúty, ktoré som pri tých umývadlach strávil, okolo mňa prešlo priblížne päť pánov, manažérov, oteckov či mužov s iným privlástkom, ktorých ani nenapadlo sa pri tých umývadlach zastaviť. „Však to bola iba malá.“ Super, šetria vodou – pomyslel som si najskôr. No nemumyť si ruky po návšteve záchoda, nech už išlo o potrebu akúkoľvek, mi príde v tomto storočí dosť nepochopiteľné...
Aupark, sobota krátko pred záverečnou. Opäť som sa ocitol pri vykonávaní jednej z najnevyhnutnejších potrieb na sociálnych zariadeniach jedného z najnavštevovanejších bratislavských obchodných centier. Za tých päť minút, ktoré som tam strávil, iba na základe zvukových signálov, zaregistroval som ďalších troch členov nenežného pohlavia, ktorí nemali potrebu využiť prítomnosť umyvadiel na to, aby si po vykonaní akejkoľvek potreby umyli ruky.
Vážení, žltačka – nežltačka, ani dnes nie je umývanie si rúk pri východe z WC samozrejmosťou. Treba na to myslieť! A hoci som bol na jednej strane zdesený z toho, že to u mnohých pánov nie je samozrejmosťou, na strane druhej som ďakoval vynálezcovi sieťky v pisoári, ktorá človeka donúti si ruky umyť. No žiaľ, ani za účinnosť tohto vynálezu, čo sa Slovenska týka, ruku do ohňa nedám... Minimálne si ju umyjem...
