Konkurencia, ktorá je dnes samozrejmosťou, bola a jezahniezdená všade navôkol, bez ohľadu na to, v akom politickom režime sanachádzame. Boj o prvenstvo, o pocit nadriadenosti, pocit „byť niečimviac", tu bola vždy a stále bude...
Môžeme sa pohybovať v situáciách, kedy o pocite,ako takom, nemôže byť ani zmienka, no či chceme alebo nie, potreba dostávať sačo najďalej a víťaziť v každom možnom význame slova, tu bola,povedzme si narovinu, odjakživa. O tom to celé od samého počiatku bolo.
Tak, ako Malá Alica dokázala spomedzi slabých, nedokonalýchči dokonca neschopných, dostatočne energicky vrtieť svojím chvostíkom, kýmnedosiahla vytúžený cieľ, tak sa k prvému nádychu dostal každý z nás.Tvrdou a vytrvalou prácou. My sme boli víťazi!
Samozrejme, nie každému sa to podarilo dotiahnúť dovíťazného konca, no hold, cesta je dlhá a častokrát zarúbaná viac, než smečakali. A možno sme sa do toho pomyselného „cieľa" dostali už načistovyčerpaní, bez akejkoľvek ďalšej sily bojovať aj na ceste „za stenou". Možno...
Berme teraz sebecky - ako ináč? - ohľad na týchšťastlivcov, ktorí svoju „úvodnú zaťažkávaciu skúšku" zvládli exelentne.Niektorí možno s menšími komplikáciami, no v konečnom dôsledkudosiahli to, čo „my všetci", prvý skutočný, priam omamný nádych vzduchu.
Zrevať do priestoru „Haló, som tu. Teraz a takto.A je to na vás." bolo jednoduché. Preťali sme bielu slávnostnú stuhuvíťazov, no maratón, ktorý má predstavovať druhé kolo, sa akurát začína. Záležílen na nás a na našom osude, čo nám v konečnom dôsledku „druhý level"prinesie...
Určite slzy, určite smiech, ale čo ešte?
