Hoci som z matematiky idiot, keď nakupujem, aspoň približne siv hlave zratávam, koľko ma bude daný nákup stáť. Tak to bolo aj včera.Pozrel som sa na stav mojej hotovosti a zistil som, že veľký nákup tonebude.
- Všetko to bude? Poprosím stoštrnásť korún aj päťdesiat halierov. –zahlásila pokladníčka v staršom veku, natiahnutá v dosť opotrebovanomtričku s brandom reťazca.
- Koľko? – vypľaštil som na ňu oči.
- Stoštrnásťpäťdesiat. – zopakovala a letmo pozrela do mojich uší,či tam neuvidí strojček.
Takéto chvíľky nemám rád. Pri jednom tovare, ktorý som si kupoval, bolazlá cenovka. Hneď sa mi to nezdalo. Sťažovať sa však bolo zbytočné. Ľudia zamnou nervózne prešľapovali z jednej nohy na druhú a ponáhľali sakaždý svojím smerom. Neklesol som na duchu, hoci som vedel, že keď urobím tenpohyb, mnohí ma budú chcieť ovaliť nákupným košíkom – vytiahol som platobnúkartu. Teraz už viem, že to som urobiť nemal.
Žena pretiahla kartu cez stroj so znechuteným výrazom v tvária civela na displej. Sekundy sa mi zdali večnosťou.
- Zadali ste chybný PIN kód, - zahlásila dostatočne nahlas, aby ešteviac nadvihla žalúdky tých, ktorí čakali za mnou.
- Zlý PIN kód? To nie je možné, - to bola jediná reakcia, ktorá manapadla, až do momentu keď mi v ruke zavybroval mobil s esemeskouz banky. Z účtu mi práve odišlo 114,5 Sk.
- Zadajte ten kód ešte raz, - prikázala žena.
- Milá pani, akurát mi prišla informácia, že tá transakcia prebehla.
- Neprebehla, však ste zadali chybný kód.
- Nezadal! – pozrel som na ňu so smrťou v očiach.
- Zadajte ho ešte raz. Však uvidíme.
Poslúchol som a zadal som PIN kód znovu.
- Opäť ste zadali chybný kód! – pozrela na mňa ako na blázna.
Mobil opäť zavybroval. Opäť SMS z banky. Z účtu mi odišloďalších 114,5 Sk. V tej chvíli mi už tuhla krv v žilách. Mnohíz tých, ktorí čakali v rade za mnou, rýchlo pochopili, že nemá významtam ďalej čakať. Šóra sa rozplynula. Niektorí sa išli postaviť k inej, inízase vrátili nákup do regálu a odišli načisto. Trochu tej satisfakcie midržalo tlak na celkom priateľnej hladine.
- Tá transakcia prebehla už druhý krát. Môžete mi povedať, čos tým mienite teraz urobiť? – snažil som sa nezvýšiť tóninu.
- Idem po vedúcu!
Pani Vedúca prišla pomerne dosť rýchlo. Z tváre sa jej dalovyčítať, ako sa teší na komunikáciu so mnou. Ja som sa na ňu tešil tiež.
- Ukážte mi tú kartu, - ani nedohovorila a opäť ju pretiahla postroji.
- To mi idete tú sumu stiahnuť aj tretíkrát?
- Nebojte sa mladý muž, nič sa vám nestiahlo. To nie je možné, -reagovala neskutočne sebaisto, čo ma privádzalo do zúrivosti.
- Hovorím vám, že stiahlo! Poznáte niečo ako SMS notifikácia?
- To poznám. To mám tuším aj ja.
- Ja ten pocit nemám.
- Zadajte PIN kód.
Tak som teda zadal. Transakcia prebehla úspešne. Aj z môjho účtuúspešne odišlo ďalších stoštrnásť korún.
- Čo s tým teraz mienite urobiť, - snažil som sa nájsť východisko.
- Nebojte sa. Ak sa vám niečo strhlo navyše, naši vám to pošlú späť?
- Áno? A kedy?
- Do desiatich minút.
- A ak nie?
- Tak si tam jednoducho zavoláte. – vybehla na mňa Vedúca.
- Kde?
- Ja neviem. Napríklad do banky.
- Do banky? Čo ma s tým banka? – už sa mi nepodarilo nezvýšiťhlas.
- Však vám povedia, čo máte robiť.
- To mi poviete vy! Nemám náladu sa tu s vami handrkovať, povedztemi meno človeka, na koho sa mám obrátiť. A rovno aj to vaše!
- Počujte, mladý muž, zbytočne sa tu rozčuľujete, o nič nejde.Hovorím vám, že tie peniaze sa Vám do desiatich minút pripíšu na účet. Choďtesi niekde do mesta na kávičku alebo sa poprechádzať do parku, uvidíte, že vámbude fajn a budete opäť spokojný. – ukončila vetu s neskutočnefalošným úsmevom na tvári.
Keď to dopovedala, mal som pocit, že si poplietla zamestnanie, prípadneže má problémy zabudnúť na to predošlé – psychiatrickú kliniku. Akoby hovoriladuševne nevyrovnaným a dementným deckom, ktorému rodičia dali do rukyplatobnú kartu. Pozeral som sa na ňu a rozmýšľal, kde zobrala toľkochochmesu takýmto štýlom komunikovať so zákazníkmi. Pohľad na celú tú scenériu,uprostred ktorej stála, bol tak trápny, že po namáhavom dni v práci plnomstresu, mi to celé bolo úplne ale úplne ukradnuté. Povedal som si, že to spravíjeden telefonát na druhý deň...
Dnes som tých telefonátov v rámci celého obchodu absolvoval asipäť. Pohadzovali si ma medzi sebou ako horúci zemiak. Nič som nevybavil,peniaze neprišli. Vraj mám prísť osobne, cez telefón sa to údajne vybaviť nedá.Nevadí, ja mám osobnú komunikáciu rád a tiež rád spoznávam nových ľudí.V tomto prípade, aj keď mi to za tých 229 korún nestojí, obzvlášť.A možno nakoniec pôjdem aj s pani Vedúcou na kávu. Aj keď možno ibado riaditeľne.
Dávajte si na nich pozor :)
