Zjavne neviem. Minimálne jeden týždeň v mesiacimám splín. Vtedy je to ťažké. Aj teraz ho mám. Rozmýšľam. A zisťujem, žeasi nie som celkom normálny.
Tak napríklad:
Mesiace, či dokonca roky zúfalo riešim svoju samotu. To,ako ma prestáva baviť život singláča, ako túžim po splynutí s láskou.A potom ju nájdem. Je to takmer isté. A ja, idiot, cúvnem. Vraj„necítim sa byť pripravený." Prečo zbytočne ubližujem iným? Prečo rozohrám hru,ktorú nikdy nedokončím?
Nenávidím svoju plachosť.
Viem, že tu nechcem žiť navždy. Drží ma tu iba jednajediná vec. Škola. Svojím márnotratným prístupom ma tu však môže pozdržať ešte niekoľkodlhých rokov. Nechápem, prečo riskujem opakovanie ročníka. Tak prečo nie somviac zodpovedný?
Nenávidím svoju ľahostajnosť.
Myslím si, že všetko je v pohode a všetko savyrieši. Nechcem sa na svet pozerať cez čiernú optiku. Všetko je krásne, všetkoje v pohode. Prečo neviem pochopiť, že to tak nie je? Prečo zatváram očipred zlobou, ktorá tu vládne?
Nenávidím svoj optimizmus.
Plánovanie mi ide vynikajúco. Exekutíva je však slabá.Ako ovalený lopatou po hlave blúdim životom a hľadám tú správnu cestu, tensprávny smer. Je to čoraz ťažšie. A komplikovanejšie. Celé sa to zamotáva.Je mi z toho na nič. Idem spať. A keď saráno zobudím, všetko sa to začne odznova...
