Neviem, či ste to už niekedy zažili, ale z časuna čas dostanem veľmi zvláštny pocit. Myslím, že teraz to na mňa prišlo už tretíkrát.Každé ráno idete do práce, každý večer zase späť do prázdneho bytu.V práci vidíte stále tých istých ľudí, riešite stále tie isté problémy.Ani keď si pracovný stôl posuniete o pol metra dopravaa o mesiac zase meter doľava, nepomôže to a nevyvolá vo váspocit zmeny. Máte dojem, že zastal čas, hoci dedlajny zúrivo klepú na oknopoštového klienta a ukazujú pritom na hodinky v dolnom rohuobrazovky. Vy len tak čumíte do blba, potom závažnú situáciu riešite,a potom zase nie a opäť pozeráte do blba... Už pred nimi nemáte takýstrach ako kedysi. Niečo sa zmenilo, no nedokážete zistiť, čo...
Mám strašné nutkanie nechať všetko tak, ibasa postaviť a utekať. Utekať čo najďalej, čo najrýchlejšie. Pohľadať zamestom nejakú lúku na kopci, postaviť sa do prostriedku, pozerať na nebo, rozpažiťruky a krútiť sa do nemoty. Pozorovať oblaky, ako prichádzajú, akoodchádzajú, zabudnúť na zhon a zloby dnešného sveta.
Enjoy! :)
