Krátko po devätnástej sa ľudia začali zhromažďovať do sály číslo päť. Našťastie ich nebolo priveľa. Vekovú kategóriu prichádzajúcich divákov nebolo možné presne zadefinovať, no väčšinou to boli dospelí ľudia. Až na pár kamarátov zoskupených v grupe, pre ktorú je charakteristické akné a mutácia hlasu. Našli sa aj jednotlivci, väčšinou sa tvárili dosť intelektuálne. Ťažko povedať, či to v skutočnosti aj neostalo len pri tom tvárení sa... Samozrejme, ako vždy, opäť som mal šťastie na prísediacich, zase raz som mal stereo. Aj zľava, aj sprava som si celú prvú polovicu filmu vychutnával chrúmanie a mľaskanie popcornu. Obaja mali kúpené to najväčšie možné vrecko a predpokladám, že keby mali v ponuke aj plátené vrecia určené na obilie či zemiaky, kúpili by si pukance aj v takom. Do toho neodmysliteľne patrí poriadny kýbeľ coly so slamkou. V podmaze som teda vnímal chrum, mľask a sŕk opakujúce sa v nepravidelných intervaloch.
Dej filmu prebiehal tak, ako sa patrí, keď tu odrazu blížila sa scéna, kedy sa hlavný hrdina konečne odváži vyznať lásku kľúčovej postave filmu, žene, ktorá ho spočiatku nenávidela, zmizli titulky. Celý obraz sa posunul o niekoľko desiatok centimetrov nižšie, akoby sa uvoľnil držiak na premietacom stroji. Hercov bolo vidieť od nosa nahor a keď už tam teda chýbali tie titulky, pribudol aspoň mikrofón v hornej časti. Raz bol chlpatý, raz s molitanovou ochranou, inokedy úplne obnažený. Z času na čas sa ukázala tyč, na ktorej bol pripevnený, či dokonca zvukárova ruka. Diváci vyvaľovali okále, tí, ktorí sa tvárili tak intelektuálne, sa dokonca dobre bavili. V takomto stave film bežal asi pätnásť minút, kým sa niekto na kraji dolného radu rozhodol vybehnúť a osloviť personál kina. Ja by som to urobil už skôr, ale keďže som bol zakliesnený hore uprostred, mohol som akurát čakať, kedy mi spustia zo stropu nejakú lianu, nech ako Tarzan vyskočím pred plátno.
Samozrejme, keďže som tento kvalitný film nemohol vidieť bez záhadných úkazov či teda poruchy premietania, strávil som v sklamaní celý večer a aj nasledujúci deň. Vŕtalo mi to v hlave tak intenzívne, až som si povedal, že nech to znie akokoľvek bláznivo, pôjdem na ten film ešte raz. A tak som aj spravil. Osadenstvo bolo našťastie iba štvrtinové v porovnaní s predošlým dňom, takže k možnosti vychutnania si dobrého filmu veľa nechýbalo. No iba dovtedy, kým neprišla scéna pri ktorej nastala porucha. Už iba pár sekúnd ma delilo od infarktu... A bol som presvedčený, že v tom majú prsty nejaké strašidlá.
