Ako som v Grécku jedla špagety s citrónom a Taliani boli nešťastní

“Andrea, šmar po mne polku citrónu.”“Načo?”“Čo na čo? Veď na špagety!”“Na aké špagety?”“Na oglio... Cesnak, oliváč, parmezán a citrón, tak sa to je.”Andrea je flegmatik. Nikdy veľa nehovorí, nepýta sa, navyše jeho schopnosti komunikovať v angličtine sú obmedzené. (Za 5 mesiacov sa už naučil, ako sa po grécky povie šalvia). Teraz na mňa pozerá ako tela, žmurká okrúhlymi očkami a krúti hlavou. Beriem citrón, odchádzam jesť. Nevediac, že kuchár je bonzák. Pretože o chvíľu mam okolo seba 5 ďalších Talianov, animátorov, asistentky a tak. Všetci chcú vidieť, ako jem špagety s citrónom.“Čo ti šibeeeeeeeeeeeeeeeeeé?”, reve mi do ucha ako šialený Vito. Vito je blázon, ktorého všetci hostia milujú (okrem Nemcov, Francúzov, Angličanov a ďalších.) Milujú ho všetci talianski hostia, pretože je ako oni. Stále len kričí a smeje sa.“Prečo by mi šibalo? Mne to tak chutí. A poradili mi to Taliani!”“Mama miiiiiiiiiia, ta ženská je bláznivá, mama miiia, čo to hovoríš???”, škrieka Vito.“Dobre, tak si daj melón s horčicou, daj si koláč s polievkou, ale citrón na špagety, to niiiiiiiiiiíeeeeeeeeeee!!!!!!!!”“Daj mi pokoj, mne to tak chutí, je to dobré, aspoň mi ten cesnak potom tak z huby nesmrdí.”Taliani kričia ďalej, smejú sa mi, prekrikujú jeden cez druhého, až prichádza ich šéf, 50-ročný talian Paolo, dvojmetrový chlap s krásnym hlasom a večným úsmevom na tvári.“Čo je kreténi, čo tu robíte?”“Jana si dáva na špagety citrón”, huláka Vito.“Zničila Andreove špagety”, kričí Paolova asistentka a Andreova frajerka Lara.“Jane asi šiblo z tepla”, rehoce sa Alessia…Paolo, svetaznalý, scestovaný, skúsený, zamáva rukou, “trpko” sa usmeje a skonštatuje: “Mama mia, veď ty raz na to prídeš… Poďme kreténi.” Konečne ostávam sama, značne rozrušená dojedám svoje špagety. O par minút neskôr, stojac od môjho šéfa asi 6 metrov, musím čeliť otázke typu “Jana, cítiš niečo? Akoby tu niekto jedol cesnak. Ja neverím, v tomto teple...” “Hej, ja.”