Verim, ze je stale s nami

predmety v skole, ktore mi prilis nevonali. Spominam, aky bol stastny, ze som bola dobra ziacka, ako ma ucil, ze je dolezite pravidelne jest a vstavat skoro rano, spominam, ako pred dvadsiatimi rokmi lezal v nemocnici s jednou ladvinou a rezom na bruchu, ako lekari povedali, ze bude zit pol roka a ako nemali pravdu. Ako mu v case, ked uz nemal zit ocerneli vlasy a obocie a ako sme mu hovorili, ze on nestarne ale mladne…Ako mi rozpraval o svojich cestach po svete, o strachu z lietadiel, ako hladal wc-ko v Rige a ako si dal melonovu polievku v Japonsku… Hraval pasians a ja som sa nanho pozerala a pomahala mu a on bol taky stastny, ked som prechadzala pubertou a za vsetko revala, on bol ten, ktory ma ukludnil. On bol ten, ktory ma nabadal ucit sa jazyky a cestovat a ja by som mu tak rada povedala, co vsetko som sa naucila vdaka nemu. Vsetko, co mi kedy povedal, si pamatam takmer do slova, na jeho huzevnatost a mudrost som bola pysna uz ako male decko. On bol vzorom pre mnohych, najma v pracovnom zivote si ho vazili jeho kolegovia na SAV-ke. A potom si pamatam den, ked som odchadzala na dovolenku, v aprili roku 2004 a prisla som sa s nim rozlucit a povedat mu, ze urcite nezabudnem prenho priniest olympijske znamky, ktore zbieral. A v tej chvili som vedela, stacil mi pohlad, ze on tu uz medzi nami dlho nebude. Neviem, kde sa to vo mne zobralo, ale pamatam si, ze to bolelo. Ked som sa vratila, dedko uz chodil po lekaroch so zaludkom. Mal rakovinu. Zomrel tri mesiace na to. Co bolo medzitym, nemozem napisat, je to pre mna tazke. “V tento den si spominam, tak ako kazdy iny den, na teba dedusko. Ty si ta hviezda, ktoru vidim casto na oblohe, tak si to predstavujem. Potom citim, ze si tu s nami. Chcem ti povedat, ze sa mam dobre, jazykov som sa naucila viac ako by si si pomyslel. A verim tomu, ze tam niekde mas zo sebou svoj oblubeny strom, ktory si mal tak rad – slivku. Ved preto som ti do saka, v ktorom ta pochovali, strcila kostku zo slivky z vasho dvora, aby si sa tam necitil tak sam…”