Bolo to pred desiatimi rokmi, keď som sa išiel pýtať o prácu do rakúskych Álp. Vtedy sme ešte neboli súčasťou EU, teda ani s udeľovaním pracovných víz to nebolo až také jednoduché - ale podarilo sa mi nejak začať. Moja nemčina povedzme, nebola vtedy až na tak dobrej úrovni, ale rozumieť som rozumel. Teda, snažil som sa rozumieť. Už pri hľadaní pracovného miesta som počúval, že každý mi tyká. Vnímal som to vtedy, že som z východného bloku a tiež ešte pomerne mladý. Tykanie však pokračovalo aj nadaľej. Či už to bolo na úrade,kde sa udelovali víza alebo na obecnom úrade, kde sa prihlasoval pobyt alebo v banke. Vtedy som už začal rozmýšľať, že niečo je tu iné. A veru bolo. Začal som si viac všímať dedinku a ľudí okolo seba. Už onedlho som si potrdil skutočnosť, že v dedinke či nedalekom meste a oklolí si bez ohľadu na vek či postavenie v spoločnosti všetci navzájom tykajú. Naozaj milé.
Mne to prirodzene do mozgu akosi nešlo (veď u nás máme iné zásady), ale verte, že bolo milé vidieť ráno 5 ročného chlapčeka ako pozdravil možno 80 ročného dedka: "Ahoj ...ako sa máš?" A ten mu s úsmevom na tvári odpovedá a pokladá mu podobnú otázku. Možno si poviete, a kde je nejaká úcta k starším alebo autorita? Možno to nedokážem celkom vysvetliť, ale za vlastnosti ako úcta, slušnosť, pokora či autorita hovorí vtedy pohyb tela,gestikulácia tváre či pohyb očí.
Áno, vykanie podľa môjho názoru vytvára rešpekt či autoritu, ale tak troška umelo alebo prinajmenšom neprirodzene. Možno, keby sme si navzájom všetci tykali - ako tomu je v podstate v anglicky hovoriacich krajinách, možno by sme sa k sebe inak správali a boli by sme si viac rovnocennejší a tiež by sme možno k sebe mali bližšie. Bližšie ako človek k človeku, bez ohľadu na povolanie či funkciu ktoré vykonávame.
Bez ohľadu na to, aké povolanie či postavenie zastávame, by sme nikdy nemali zabúdať by najskôr človekom a až potom môžme byť rodičom, upratovačkou, lekárom či prezidentom. Opačne to nikdy nefunguje...
