Chvíľu, keď v živote stratíme matku, asi nemusím nikomu opisovať. Práve v tú chvíľu sa staneme „dospelými" a je jedno či máme desať, dvadsať alebo päťdesiat rokov. Od tej chvíle už nie je za kým zájsť po radu, na ktorú sme sa so samozrejmosťou spoliehali od prvého krôčiku či prvého napomenutia. Presne tou chvíľou preberáme toto rozhodovanie plne na seba....Obsah týchto viet porozumie skôr ten z vás, koho odchod mamy už zastihol. Pochopiteľne. Ale nie vám smerujem tieto riadky. Pred štrnástimi rokmi by som možno ani ja na prvé prečítanie nechápal „o čo tu tomu pisateľovi ide". A prečo to všetko vlastne píšem? Preto, aby som vám pomohol „predbehnúť čas", aby ste sa mohli nachvíľku zastaviť a dopredu sa zamyslieť aj nad tým, že ľudia, ktorých máme dennodenne okolo seba nie sú „samozrejmosťou". Tak isto ani rôzne veci, ktoré považujeme za všedné, neberme ako samozrejmosť. Ľudia, ktorí sú zdraví, berú zdravie ako samozrejmosť. Podobne, keď máme prácu, máme kde bývať, máme vodu a dostatok jedla, bez zamyslenia sa, toto považujeme za akúsi „všednosť". Až keď ochorieme a začneme chodiť z vyšetrenia na vyšetrenie, si dokážeme uvedomiť aký je to dar byť "zdravým". Keď náhle prídeme o prácu, a zúfalo prechádzame všetky inzercie trhu práce, si začíname uvedomovať čo znamená mať prácu. V tomto období sucha niektorí máme dokonca možnosť zistiť, čo znamená "nemať vodu"....taká samozrejmosť, nie?!...
Všetko čo sme „dostali" pre život na našej planéte by sme si mali vážiť a byť za to všetko vďační....či už sú to naši najbližší, príroda, naše zdravie, každá ľudská práca, naše okolie. Skúsme sa aspoň z času na čas zastaviť a v našich vnútrach „pohľadať" také dve základné vlastnosti : úctu a vďačnosť, ktoré sa v poslednom období veľmi rýchlym tempom vytrácajú....
Motto: „Neplač nad tým čo Ti chýba, ale teš sa z toho čo máš, lebo nevieš do kedy to budeš mať...."
