Nastala streda, ráno ako každé iné. Je sotva pol siedmej. Von je zima a veľká tma. Neznášam krátke zimné dni. Ráno vstávam za tmy, prichádzam domov a opäť je tma. Dnes ešte aj prší. Preto sa snažím naladiť na tú správnu vlnu. ,,S úsmevom, na každý deň len s úsmevom,“ spievam na plné hrdlo. Pár minút po siedmej sedím v aute spolu s celou rodinou.
Rodičia ma vyhadzujú na stanici a ja nastupujem do autobusu číslo tridsaťštyri. V buse vidím mnohé tváre. Jeden myslí na nové auto, druhý by chcel zmeniť svet a ja, úbohá duša, neviem čo si počať. Dvere sa otvárajú a ja vystupujem. Všade naokolo je mokro. Dážď sa stupňuje. Musím zdolať pár schodov a rozprestriem dáždnik. Vtedy sa postavím a čaká ma tvrdý pád.
Nohy mi trčia von z autobusu a necítim si ruku. Naokolo počuť smiech a ja neverím, že sa to stalo. Poviete mi prečo? Tak rád by som nadával, no nedokážem povedať ani slovo. V tej chvíli počujem príjemný hlas: ,,Poď, vstávaj." Pozdvihnem hlavu a ten pohľad, jej pohľad mi vyráža dych. Nado mnou stojí dievča, slnko, ktoré dnes kvôli dažďu zaspalo s peknou tváričkou a ja snívam. Určite je to sen.
,,Ešte dlho tu budeš ležať?'' povedala sladko. Podala mi ruku a ja vstávam, opúšťam schody, ktoré sa stali na chvíľu mojou posteľou a viem, že to nie je sen, ilúzia, ale krutá realita. Dvere autobusu sa zatvorili a ja som tam zostal stáť ako prikovaný.
,,Ja žijem a som celý!" upokojoval som sa v triede. Odniesla si to len moja ruka a nebolo to nič vážne. Celý deň v škole som na ňu myslel. Ten jej pohľad, bola tak krásna, jej oči, úsmev. Môžem sa hanbiť, ani som sa jej nepoďakoval. Verím, že ju ešte raz stretnem.
Štvrtkový autobus vyhodil smerovku a ja som vedel, že som stratený. Autobus je preč a ja stojím na zastávke, kde je hlava na hlave. V tom sa pozriem bližšie a stojí tam ona, moja múza. Srdce sa mi roztancovalo v hrdle. Idem za ňou.
,,Ty to dáš, veď si chlap!'' mrmlem si pred búrkou mojich hormónov. Idem na to odzadu? Nie, zľakne sa!
,,Ahoj,'' oslovil som ju. Ja som to dal. Pokoj, ideš ďalej. Adrenalín stúpa, ruky sa mi potia. Hovorím koktavo: ,,Chcem sa ti poďakovať, že si mi podala pomocnú ruku, vtedy v autobuse. ,,Urobila som to rada," odpovedala s mesiačikmi v lícach. ,,Môžem ťa pozvať do kina?“ vypadlo zo mňa. Ani neviem ako, ale my sme v tom kine naozaj boli a najlepšie na tom je to, že nie len jedenkrát.
