Nedeľa. Vonku prší ako z krhly. Ideálny čas zostať v posteli. Ach Peťo, v mojom ideálnom svete si tu pri mne a práve zobúdzaš. Pretrieš si oči a pozrieš na mňa. Usmeješ sa a majetnícky si ma k sebe pritiahneš. „Bré ráno, Kráska,“ povieš mi do vlasov, ako vtedy ráno. Dostanem pusu, vrátim ti ju, naše telá sa prepletú. A dážď za oknom je podcast...
Namiesto toho som tu sama. Peťove bozky mi už nepatria, už ich môžem len vytesniť... Utriem si slzu, druhá sa kotúľa na vankúš. A nebudem plakať. Dnes sa budem rozmaznávať. A začnem hneď raňajkami. Spravím si nejaký mls... Babičkinu griessbrei – kašu z krupice. S poriadnou lyžicou masla! Viem recept, no moja nikdy nechutí, ako tá jej prázdninová. Dávala do nej tajnú ingredienciu, svoju babičkovskú lásku.
Kým deti z mesta chodievali prázdninovať na vidiek, ja som to mala opačne. Z oravskej dediny do Bratisky, do bytovky. Šesť hodín vo vlaku s ockom, účes na Bambuľku a kufrík s hračkami. A slzy ako hrachy, že mamka so starkou ostali doma. Prvé dni okukávačky na dvore. Zvykanie na nových kamošov. Pri bytovke bola opustená záhrada, liezli sme tam po stromoch. Naša indiánska osada. Keď som povedala, že ujko má doma koňa, dostala som prezývku Nšoči. Domov na Oravu som sa vrátila s odretými kolenami a hlasným néé. No za pár dní bolo všetko po starom, zasa som mäkčila a naše husi ma prestali naháňať.
S prešporskou babičkou sme boli dámy. Požičiavala mi svoje kombinetky. Boli mi dlhé, to bola vlečka. Ale to bolo skvelé, bola som princezná. Mali staroružovú farbu a čipkovaný okraj. Babička mi učesala vlasy a z alobalu vykúzlila korunku. Nakrájané jabĺčko na mesiačiky bola hostina. Z vitríny vybrala porcelánové šáločky a lyžičky. Cinkali sme s nimi, keď sme miešali ´kávu´. A viedli sme debatu, či pôjdeme do záhrad alebo necháme zavolať hudobníkov na tanec.
Babička vedela zahrať draka, obtlstlého kuchára – to si vždy dala vankúš na brucho, múdreho radcu. Raz sa zahalila do ťažkého zamatového závesu na okne, aby bola zlý čarodejník. A najradšej som bola, keď hrala tie dobré postavičky, ako kráľovskú mamku, pestúnku alebo čarodejnú vílu. Bola vysoká a krásna. Mala nebíčkové oči, gaštanové vlasy, elegantné dlhé prsty a aj dnes si viem vybaviť jej zvonivý smiech. Veľa sme sa nachechtali.
Keď zomrela, v to leto prišiel bratislavský dedko k nám na Oravu. Chvíľu mu trvalo zvyknúť si, že ho každý zdraví, hoci sa nepoznajú. Bol to mestský človek. Pamätám si jeho biele košele v skrini, čisté, voňavé, naškrobené. Manžetové gombíky. Široké farebné kravaty. Vždy ráno si tvár napenil barbusom, naostril britvu a ladnými ťahmi šla pena dole. Voňal levanduľou. Elegán. Aj cez týždeň. A s klobúkom na hlave. „Borsalino,“ vravieval mi. Ja som vôbec nechápala. Mňa zaujímal viac Buratino...
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska. Volal sa Johann Schoenbaum. Rodina si po vojne musela poslovenčiť priezvisko, zabudnúť na rodnú nemčinu. Odvtedy bol Ján Krásny, národnosť slovenská. Zomrel pár mesiacov po babičke. Na smútok. Mamka mi povedala, že sú teraz spolu v nebi. A že na nás dozerajú. Ja som cítila, že stále existujú, len ich nevidím. Dedko ma naučil veľa slov v nemčine, typická bola špacírka, fruštyk, mňa volal Bub, babičku Lízl alebo Schatzi, poklad. Bol by isto rád, že dnes viem dobre po nemecky. Škoda, že si už ´pošprechujeme´.
Gríska je na tanieri, vonia lahodne. Danke Omi, ďakujem do oblohy. Kým sa kaša chladí, dám sa do poriadku. Vytiahnem zo skrine červené šaty. „Ó šaty, utkané z jahodovej peny...“ napadne mi pesnička. Zopnem si vlasy a dám zomlieť kávu. Milujem tú vôňu. Keď stroj vypustí ten úžasný kofeínový zázrak, je na chvíľu všetko v poriadku. Ako si sadám ku kuchynskému stolu, začujem Bachov Vzduch. Nádhera. Gabo hrá aj keď prší? Dnes však hudba neznie dlho, hoci dážď ustáva. Možno vlhko nerobí nástroju dobre. Tlieskame. Vzduch vonku vonia po daždi. Ulice sú umyté.
Spomeniem si na poštu. Idem do predsiene, zhrabnem kopu a idem späť do kuchyne. Reklama, dve obálky pre Tinu, ďalšia reklama a list pre mňa.
Obálka pre mňa je bez známky, bez adresy. Je na nej len: "pre SIMU". Písmo som už videla na odkaze od Peťa. Mix hnevu a smútku mnou prebehne ako elektrina. „Čo ešte odo mňa chceš?!“ zrevem do priestoru a vyhŕknu mi slzy. Dor... Mám chuť to roztrhať na tisíc kúskov a vyhodiť do smetí! Ale tak sa nedozviem, čo píše. Zvedavosť je silnejšia ako hrdosť. Nedočkavo otváram obálku. Skenujem obsah... Toto Peťo myslí vážne?!!
Pokračovanie:
