Ovešaná nákupmi vchádzam do brány. Ktosi za mnou podrží dvere. Otočím sa očakávajúc, že je to Peťo... Ale je to Gabo. Prvé čo si všimnem, je čierna kravata. Oči má opuchnuté. "Nemáš to ťažké?" povie. "Nie, ja ... ja," vykokcem. Neviem čo povedať, či mu mám vyjadriť úprimnú sústrasť, či... Tieto rúška protivné, človek je zľaknutý kvôli možnej nákaze. Nerozumieť poriadne slová, nevidno úsmev, potrebnú mimiku.
Bez slova mi z rúk vezme tašky. Povystieram si skrčené prsty. Má tak smutný pohľad, že ho úplne spontánne objímem okolo krku. Začujem jeho ston. Chvíľu tak zotrváme. Potom zdvihne tvár z môjho pleca. Ja v rozpakoch pripažím. Bolo to cez čiaru? Cestou po schodoch ideme vedľa seba a mlčíme. Neviem čo povedať a potom mi napadne: "Mám pre Teba poštu!" poviem. Hneď si uvedomím, že to vyznelo ako z relácky v telke - dáme stenu preč?! Gabo na mňa zvedavo pozrie, oči sa mu zúžia do úškrnu, aj jemu to napadlo. "Z Edinburgu," doplním. Oči sa mu rozsvietia. "Na to čakám už dva týždne..."
Nákup mi vynesie až ku dverám. Vylovím kľúče a energicky otvorím dvere. Odkopnem topánky a načiahnem sa za obálkou. "Páči sa," poviem. V duchu sa modlím, nech je v liste super skvelá novina. "Vymením za nákup," podáva mi tašky. "Rada by som ťa pozvala na susedskú kávu..." navrhnem. Prosto, keď som ja šťastne zaľúbená, nik na svete nesmie byť smutný. Na sekundu zaváha a potom povie: "Ďakujem, ale radšej inokedy..." Otočí sa na päte a zbehne schody otvárajúc obálku.
Zatvorím dvere. Umyjem si ruky po lakte. Vyložím nákup, paradajky prežili. Do pekáča natrepem bio kura a šupnem do rúry. Peťo pečené kura miluje. K tomu budem podávať ryžu s hráškom. A ľadový šalát so super zálievkou.
Pripravím si voňavé lungo. Pekárnička v meste je ešte zatvorená. Plán B sú dlhé cukrové piškóty. Tri si postupne namáčam do kávy a nechám rozplynúť na jazyku. Tomu hovorím tiramisu na vegánsko-abstinentský spôsob. Bez vajec a amareta.
Vygúglim podcast Goetheho Italienische Reise. Nemčinou vzdám hold pani Alme. Zapálim vanilkovú sviečku. Ruhet in Frieden.
Potom zavolám Mime. Zdvihne mi po chvíľke a rozospatým hlasom povie: „Haló?“ To ma rozosmeje. ´Haló-haló-čo-sa-stalo´... spomeniem si na riekanku. „Srdco,“ poviem, „driemeš?“ „Hej, taká som ti bola zrazu ukonaná...“ a počúva o Peťovi. „A veď čo nedobehneš hore?“ spýta sa. „Čakám ho každú chvíľu“, a v mysli dodám ´môjho frajera´ a rozbúcha sa mi túžbou srdce. Nech už príde!
Dokecáme s Mimou. Podcast dávno skončil. Kura je upečené do zlata. Sviatočný porcelán nastajlovaný. Ja v saténovej košieľke. No Peťo nikde. Skúšam mu volať, je nedostupný! Mám som sto chutí ísť za ním domov... Rozrevem sa. Makeup v ťahu.
Najradšej by som celú večeru hodila do koša. Ale jedlo za to nemôže. A tak lákavo rozvoniava, že si trochu naberiem a jem – sama. Netreba dochucovať, chutí mám na výber: slzy mi to osolia, horkosť sa mi robín na jazyku pri pomyslení na Nelu, kyslý úsmev namiesto nakladaných uhoriek, sladké sú spomienky na milovanie. Guče nemám za ušami, ale jednu poriadnu v krku. Čakám ešte do polnoci a usmoklená zaspím. V noci sa mi sníva s pani Almou. "Sei nicht traurig, mein Kind," nesmúť dieťa moje..
Ráno si nájdem zmeškaný hovor od Peťa. O tretej v noci! Božemôj, hádam je v poriadku! Hneď mu volám späť. Spojenie prekvapivo funguje. Cudzí mužský hlas mi hovorí: Voláte do siete iného operátora. Čakám, ale nikto nedvíha. Volám ešte raz. Naveľa sa ozve rozospatý hlas: "No?" To ma tak vytočí, tak ja sa tu stresujem, že čo je s ním, či je v poriadku, celý večer som preplakala a on sa spýta blbé NO?!
"Tu je tá vysoká blondína, čo si s ňou včera spal!" poviem sarkasticky. "Iveta?" povie... Zložím. Srdce mi bije ako o závod. Nádych-výdych-nádych-výdych... Mňa snáď klepne. Peťo mi volá späť. Ja mu dám Ivetu! Nezdvihnem mu. To nech si nemyslí! Nie som žiadna podržtaška. Naveľa to predsa len zdvihnem. "Kráska, čo sa deje? Nepoznáš srandu?" povie. Ahá, tak ja som si našla stand-up komika. "Haló, kto je tam?! Tu Iveta," poviem drzo, "z Eskort servisu..." Vtom dačo zaklapne a hovor sa preruší.
To sa mi to ráno pek(el)ne začalo. Zapnem MusicTV nech mi napraví náladu. Pohopsám si na Madonnu a idem na ranné rituály. Dnes sa zapnem skôr, nech kolegovia vidia, že som online. Teším sa na čítanie rukopisu o textilných remeslách na Slovensku. Je tam aj stať o Hornooravskom plátenníckom spolku. To mi dá novú energiu.
Za oknom je slnečný deň, čvirikáče pejú ódy. Obmedzenia povoľujú, píše SMEčko, čísla testovaných/nakazených/vyliečených sú nad očakávania dobré. Slovensko je jednotka v dobrom zmysle slova, dodržiavame poctivo opatrenia, leto vírusu nebude priať. To mi zdvihne náladu. Včera, keď som skypovala s našimi, tak som sa snažila vyzerať veselo. Sú zdraví a to je podstatné.
Telekonfka je o desiatej, všetci sa pripájame načas. Prejdeme úlohy, otvorené projekty, plán na nadchádzajúci mesiac. "Simona," povie nakoniec šéf dôležito, "ostaň ešte pripojená, musím s tebou hovoriť! Vy ostatní, pekný deň." DOKELU, chce ma vyhodiť za to, že som včera nebola pripojená. "Samozrejme," poviem s najkrajším profesionálnym úsmevom. Z celého tímu som tam najkratšie... Prosím, prosím, nech neprídem o moju vysnívajú robotu!
"Simona, chcem aby si si zobrala na starosť aj detské knihy. Som spokojný s tvojou doterajšou prácou..."
Pokračovanie:
