Na porade šéf zahlási: "Dnes si zoberte domov notbuky, od zajtra do odvolania robíte z domu. Kto má deti, môže mať óčeerku, len mi dajte vedieť. Prejdime si ešte úlohy. Ostatok operatívne. Otázky?" Už sme informovaní z médií, pandémia. Dobrovoľná domáca karanténa. Necestovať. Nestýkať sa. Spúšťajú sa ďalšie opatrenia.
Večer cestujem naspäť domov na Oravu, Peťo ostáva v Bratiske. Naše randenie začalo intenzívnieť a teraz toto... Dokelu! Ale hádam nám opatrenia úplne nezmenia život... Stačí, že je na kompletku plný vlak. Celú cestu stojím v uličke pri záchodoch aj s kufrom. Spomienka na študentský život, keď začínali prázdniny.
Starká ma víta: „Simenko moja, toľo si mi chybela.“ „I vy mne, starká“, objímeme sa. Bozkám mamku, vidím, že je ustarostená. Len kocúrovi na priedomí vírus nevadí. Vo vnútri domu mi známa vôňa stúpa do nosa, niekoľko krát sa schuti nadýchnem. „Napekla som ti šerpeň buchát, ľaľa!“ ukazuje starká. „Dieťa moje, tak sa teším, že si mi doma,“ povie mamka a pritúli si ma. Oco mávne z gauča, sleduje Duel.
„Janko, poď si privítať dcéru!“ diriguje mamka. Otec ďalej sleduje televízor. „Dnes mal veľa roboty. Ale je rád, že si nám tu. Príde, len čo začnem nakladať večeru," povie mamka. Idem za ocom a dám mu pusu na líce. Usmeje sa, no ďalej sleduje rozhodujúce finále.
Idem hore do izby, ukladám notbuk a kufor. „Mami, a ten internetový signál je zapojený?“, kričím z izby. Mať funkčný internet v kopcoch je výhra v lote. Lebo signál na mobile tu mám len keď vyleziem na najvyššiu borovicu v chotári... Dám si sprchu a domáce oblečko. Celú cestu vlakom som četovala s Peťom. „Nevydržím to tu bez Teba, Kráska." Zase som bez signálu, do kelu! Ako to tu prežijem, ak nebudeme v spojení?
Idem dolu do kuchyne. Vonia tu mamkina hríbovica. Otec už sedí pri stole, mamka sa ešte zvŕta pri ´šparhieľte´ a starká vyšíva. Je vychýrená krojárka. Aj mne šila do súboru a na vystúpenia. Otec nedočkavo povie: „Marka, poď si už aj ty sadnúť.“ Mamka ešte položí na stôl chlieb. Starká odloží výšivku a všetci sa prežehnáme. Večer čosi spoločne kukáme v telke. Som doma.
Ráno ma budí kohút. Prvá vec je, že čekujem mobil, signál jedna palička... Typické. Volať môžem tak z kostolnej veže! Ešteže naši majú pevnú linku. Dovlečiem do kuchyne notbuk a skúšam wifi pripojenie. Som rada, že na Vianoce sme dohodli spoločný darček - funkčný internet. Počujem starkú na dvore s dakým sa dohovárať. Otec aj mamka sú dávno v robote.
Pozerám maily, čo mi poslal šéf a link na telekonferenciu. Bude o dve hoďky. Super, to sa dám zatiaľ do poriadku. Starká vojde a v zástere nesie čerstvé vajíčka. „Simenka, zrobím ti praženičky?“ pýta sa starostlivo. „Joj, starká, dám si len buchtu a čaj. Odvykla som si od veľkých raňajok.“ Táto mládež, isto si myslí starká. Ale v Bratislave som málokedy stíhala raňajky, tak už skrátka fungujem.
Starká mi podá čaj. "Z našej lipky, aj mädu ti dať?“ spýta sa. „Hej.“ Na stôl mi dá nádobu s medom a tanierik s buchtou. Sadá k vyšívaniu. „A čo ten tvoj šuhajko? Veď povrav dačô o ňom“ vyzve ma. Ešte nechcem o Peťovi veľa rozprávať, nech to nezakríknem. Veď mi ešte nepovedal, že ma miluje. Má za sebou čerstvý rozchod, s bývalou sa rozišli v zlom... „Vysoký je a má pekné oči, starká.“ A dúfam, že to stačí. Musím zmeniť tému. „A upečiete zajtra jablčník?“ „Jój, vďačne, Simenko, vďačne."
Potom máme prvú karanténnu telekonferenciu. Všetci sa pripájame, niekto bez zvuku, niekto bez kamery. Po polhodine štelovania a prestojov začíname poradu. Šéf nás privíta, aj skutočnosť, že spojenie naplno funguje. Kontrolujeme úlohy a dostávame ďalšie. Keď sa lúčime, všetci si navzájom zaželáme pevné zdravie.
Cez obed si píšeme s Peťom, chce vedieť, či si dáme večer videohovor. Vysvetľujem, že tu mám večer nulový signál, ale že sa pokúsim. Potom čítam rukopis. Je to strašne náročné, lebo je to odborný text. Poobede prichádza mamka zo smeny v mliekárni. Od decembra majú nové vedenie. Chcú zaviesť automatizáciu. No správy o šíriacom sa víruse možno všetko zmenia. Mamka sa aspoň nemusí báť o miesto.
Večer tatko odstaví bicykel do kôlne. Vešia montérkovú blúzu, dáva sa do papúč. „Janko, zasa z teba cítim cigarety!“ hreší ho mamka. „Vieš, čo povedal dochtor!“ povie ustarostene. „Veď len jednu som si, Marka, zo zvyku,“ zmierlivo prehodí otec a už sadá k televízoru. Zaznie znelka vedomostnej súťaže. Mamka ide do kuchyne a z pece vyberá zemiakové placky. K nim tradične patrí kyslá kapusta zo súdka. Mňam. „Simonka, nože poď večerať,“ volá do schodov. „A pozháňaj starú mať!“ doloží.
Zoskočím z postele, dnes už aj tak nič nespravím. Oči mám unavené z monitoru. Mala som si ten skript v robote vytlačiť, bolo by to lepšie. Zbehnem po schodoch a nakuknem do starkinej izby. Nie je tam. Kuknem do dvora, sedí na pahrôdke a preberá jablká. „Starká, poďte jesť.“ Pozrie na mňa belasými očami a ja v nich vidím slzy. „Simenko moja, takieto krásnie sa urodili aj v roku mojej svaďby. S Paľkom sme si potom nasadili 10 stromkov v záhumienke. Taký rúči chlap to bou...“ Objímem starkú, je taká krehká. Päť rokov po svadbe jej muža privalil strom v hore. So štyrmi malými deťmi ostala sama.
Večer volám Peťovi z pevnej linky. Aj u nich v agentúre už nariadili home office. „Aspoň, že mám balkón. Lebo sú reštrikcie aj na pohyb vonku.“ Potom mi rozpráva o susedoch, ktorí sa práve nasťahovali a že všetko počuť. Že o tom napíše knihu a či mu ju vydám. A potom mu ktosi zvoní pri dverách. „Musím končiť, Kráska,“ zloží mi. Hm, rozmýšľam. Čo keď je to tá bývalka, čo spomínal. Že má u neho ešte veci... Musím to prebrať s Mimou. A to hneď!
Zvoním Mime, no nedvíha mi. Do kelu! Musím si aspoň vyvetrať hlavu. "Mami, idem von.“ Beriem bundu, obúvam tenisky. Prechádzam ulicou, sem tam zabreše pes, v telkách začína hlavný večerný program. Stretám kostolníka na bicykli. "Pozdravený buď..." pozdravím ho naučene. "Naveky..." jeho odpoveď sa stratí dole briežkom. S Ajou sme mu dali prezývku batman, lebo nosil tmavé biskupské oblečenie a to mu vialo na bicykli, keď si to šinul na omšu. Padá večer, je tu vidno hviezd ako v meste.
„Neverím!!“ počujem známy hlas. Otáčam hlavu do blízkeho dvora. Miňo. Moja prvá, obrovská, jediná láska. Hrám formu, že mi to je jedno, ale srdce mi divoko bije. „Ty čo si zavesený na plote ako hrniec?“ pýtam sa akoby nič. „Ja sa tu kochám krásami Slovenska! Práve sa mi tu zjavil jeden nádherný unikát...“ povie. „To len dokazuje, že oči máš v poriadku," poviem sebavedome. No tep mám 120... Vidím, ako otvára bránku a prichádza ku mne.
Miňo je moja 13. komnata. Môj princ Krasoň. Starší brat mojej spolužiačky, ktorého som ľúbila od základky. Z kamarátstva sa vykľula láska. Nikdy mi nevadilo, že bol odo mňa o pár centimetrov nižší. Milovala som jeho humor aj cieľavedomosť v športe. Triatlonista. Stále niekde na súťaži, sústredení, v tréningovom móde. Baby ho oblbovali, jasná vec... No ja som si myslela, že som a budem jeho jediná... A potom tie nekonečné hádky a udobrovania... Dedina mala dosť materiálu na klebety. Pracovná ponuka mi prišla ako dar z neba. Sťahujem sa do Bratisky. Medzi nami je navždy koniec. Koľko rokov je to už?
„No hádam si ťa môžem privítať,“ otvára náruč, „veď nie si cudzia!“ Prv ako stihnem oponovať, zovrie ma mocne v náručí. Tak, ako to len on vie. Omámená vdychujem jeho vôňu. Na niekoľko sekúnd sa vrátil čas. Ešte aj tie prekliate cvrčky romanticky vyhrávajú. Vyslobodím sa z jeho objatia a snažím sa znovu dostať veci pod kontrolu. Prezrie si ma. „Opeknela si,“ povie s úškrnom. „Viem,“ odpoviem mu sebaisto, no necítim sa tak. Peťa by som nechcela stretnúť, keď nemám dokonale upravené vlasy a perfektný makeup. No tu som doma, tu na tom nezáleží.
Vo vrecku mi zazvoní telefón, Mima je konečne na dráte. „Vidíme sa, Miňo. Opatruj sa,“ poviem silene pevným hlasom a cúvam k nášmu domu. „To si píš, že sa vidíme,“ zvolá za mnou a ja normálne cítim, že tam ešte stojí a sleduje ma. Pridávam do kroku a dvíham hovor. „No konečne, Sim! To čo tam máte za signál! A prečo šuškáš?“ vysype zo seba. „Bože, Mimi, ty nevieš, čo sa deje. Peťo mi dnes zložil – asi kvôli bývalke! A ja som sa práve odtrhla od svoje prvej lásky...“ Fučím do telefónu a našťastie som dosť ďaleko, aby ma počula len kamoška. „Rozprávaj, Sim, som samé ucho!“ povie a ja spúšťam svoj monológ. Musíme to všetko predebatiť.
Večer mi už Peťo nevolal, ani ťuk, a to som čakala do polnoci. Čo sa medzi ním a Nelou mohlo odohrať? A bolo mi z toho úzko. Predsa len sme spolu krátko, a hentá ho namotá, nebudem mať šancu. Budík ma vrátil do reality, vstávať a makať. Dnes je našťastie piatok. Telekonferencia je začiatkom budúceho týždňa. Automaticky čekujem mobil. Nič, žiadna správa od Peťa. Ničové nič! Drzosť! Strašne som z toho smutná. Presne takémuto sklamaniu som sa chcela vyhnúť. Cítim sa zase sama.
Idem do kuchyne, nádherne tu vonia škorica na upečenom závine. V rodnom dome človek nie je nikdy sám. „Starká, ja vás tak rada!“ objímem ju. „Simenko, takô si mi bola drobnô, a koľá z teba krásavica.“ Pohladí ma zrobenou dlaňou. Má veľa rokov, prežila ťažký život a ja sa tu kvôli takej trúbe, Peťovi, budem cítiť bezmocne? Tak to teda nie. „Starká, včera som Kráľových Milana videla. Kde teraz robí, viete?“ pýtam sa. „Joj ten mladý? No veď on je otcovi tvojmu vedúcim na fabrike. Vravia, že si robotu statočne zastane, i rozumu má. Škoda ho, mládenca. V láske sa mu nedarí.“
Chcem sa spýtať viac, ale do toho mi zvoní telefón, Peťo. Zrazu si spomenul. A nezdvihnem mu to! „No ale čo to, Simenka, veď ti to tu vyhráva.“ Starká má pravdu. Zdvíham to, ale chladne. Peťo hneď vyzvedá: „To čo tam máte za signál? Veď sa ti vôbec neviem dovolať...“
Pokračovanie:
