Sobota, osem hodín. ´Dobré ráno :) snívalo sa mi s Tebou,´ posielam Peťovi esemesku. Prešla, prečítané, ale bez odpovede. Idem sa dať do poriadku a schádzam dole do kuchyne. „Mamka, boli ste už v obchode?“ pýtam sa hladná. „Ešte nie. Teraz idem,“ dáva sliepku do hrnca. „Pôjdem aj ja.“ Vyjdeme do dvora. „Mamenko, ideme do sklepa, dozrite mi na hrniec“ volá za starkou. Tá v záhrade vyberá zo zeme mrkvy a vkladá do zástery. „Marienko, kúp že mi droždia.“ „Iného vám nič netreba?“ „Nič, moja. Ďakujem.“
S mamkou ideme dolu briežkom, mobil mám zastrčený v zadnom vrecku riflí. Pri obchode býva dobrý signál. Pri kostole sa prežehnáme. „A oco je kde?“ pýtam sa. „Na robote, čosi treba opraviť,“ odpovie mamka. Po ceste sa s každým zdravíme. Na dedine je norma privravieť sa. Keď som študovala v meste, bol to pre mňa šok, zrazu plno cudzích, nik sa neprivravel, nepozdravil... Tu v obchode nastane čosi ako stretávka rodiny. S každým sa zvítam, prehodíme pár slov, pýtajú sa, ako sa mi vodí v tej Bratisláve.
Zvoní mi telefón. Peťo. „Ahoj,“ dvíham a vychádzam z predajne. „Kráska, konečne!“ povie s takou nedočkavosťou až sa začervenám. Strašne mi chýba. „Hrozne ťa chcem, stále myslím na našu poslednú noc, si tak krásna...“ a rozpráva milión detailov. „Aj ja ťa chcem,“ dodám roztúžene. Vtom počujem zvonček pri jeho dverách. „To je Nela, ešte tu má dáke veci. Ozvem sa, “dodá rýchlo a zloží mi. Chce sa mi zakričať z plného hrdla: Ty posr...tá krava, daj mu už konečne pokoj!!!
Mamka vychádza z obchodu. „Daj, vezmem ti tašky" vešiam nákup na obe ramená. „Joj, veď jednu môžeme spolu niesť, je to ťažkô“ povie starostlivo. „A čo sa mi mračíš, vtáčatko moje?“ „Nič, mamka,“ odpoviem a kútiky ťahám do úsmevu, hádam oklamem aj mozog. Ideme hore dedinou, zase stretáme a zdravíme, sem tam sa pristavíme. Už cítim ťažobu nákladu. Som rada, keď vchádzame domov. Skladám tašky, beriem jogurt, sypem do neho vločky.
Mám takú chuť na kapučíno. Tu si môžem zvrtnúť akurát tak turka do skla. Ale neva, aj to má svoje čaro. Nie som panské dieťa, Bratiska ma nezmenila, dúfam. Potom riadime dom, vysávam, klepem koberce. A to je dobre, míňam energiu prospešným spôsobom. Vždy si predstavím tú sprostú Nelu, že takú by som jej jednu švacla... Našťastie sú koberce bez ujmy. Prezliekame periny, už od detstva milujem tú vôňu, čerstvosť, nažehlené poskladané záhyby, známe kvetované vzory. Po obede šijeme rúška a s mamkou pri tom spievame ľudovky a spomíname. „Mamka, a rozpovedzte, ako ste sa s ocom zoznámili,“ navrhnem. Mám ten príbeh veľmi rada.
„Ach, veď to už toľo rokov, ale prišiel tu na brigádu do družstva repu kopať, ako študent na vysokej. Z Bratislávy. Taký robotný, naučil sa doma pri vinohrade. A tu kopal zemiaky, on i ďalší čo došli, spali v stodole na slame. Veď bolo leto. Na konci predseda družstva dohodol zábavu. Hrala hudba, došli všetci mladí. Tam sme sa uvideli. Taký bol rúči! Mal klobúk, ako riadny gazda. Vyzval ma na tanec. „A už vtedy si ho ľúbila?“ pýtam sa. „Na môj veru!“ usmeje sa mamka. Otec sa po brigáde musel vrátiť domov a tak si s mamkou vymieňali dlhé listy. O rok sa stal inžinierom a mohli sa vziať.
Ja som nikdy nechápala, prečo som jedináčik. Aj ja som chcela sestričku, alebo bračeka ako mali ostatní. Tak som raz pribehla domov a na mamku som vychrlila: "Mamka, a prečo ja nemám sestričkúúú," a plač obrovský. Mamka len zbledla a rozplakala sa tiež. To si pamätám. Len si ma tuho privinula a povedala, že môjho bračeka si vzali anjeli do neba. Určite som mala k tomu tisíc otázok. Ale potom sme sa už o tom viac nerozprávali. Cítila som tú mamkinu hlbokú bolesť.
"Už som doma," počujeme otca volať z chodby. "Idem dať Jankovi večeru," povie mamka a ja zatiaľ odkladám rúška, cverny, odstrižky. Zakrývam šijací stroj a stojac pri okne vidím pred našou bránou svetlá auta. Vidno bratislavské značky... Návšteva z Bratisky? Žeby Peťo? Istotne mu tak chýbam, že musel za mnou prísť...
Pokračovanie:
