Pondelok. Zvoní mi budík. Zaspali sme s Peťom v takom objatí, že mám mravce v ruke. Vystriem ruku a vypnem zvonenie. Moja láska je tu vedľa mňa. Aké pekné... Cítim sa ako vo filme: všetko vysvetlené, pizza zjedená, film pozretý v objatí na gauči. Mám lásku. Mám prácu. Naši sú zdraví. Mám voľný byt. A vedľa mňa on a je celý môj. Radosť žiť!
Povystieram sa, dám láske pusu. Dačo zamrmle, ale usmeje sa. Chce ešte spať, lenže ja sa musím nachystať a on má predsa tiež robotu. Dám mu ešte jednu pusu. Rozospato na mňa pozrie, natiahne za mnou paže a túli ma k sebe. No veď žijeme len raz...
Cinkne mi smska. Jááj, veď už vstávam...! Kuknem na mobil. Dokelu! "Láska, vstávaj, je deväť, mám dnes telekonfu, zaspali sme!" vybafnem. "Ja mám dovču," povie Peťo rozospato a zakryje si lakťom oči. "Naozaj?" som šokovaná. "Hej, nechaj ma ešte spať." Tak okej. Potichúčky vyberiem oblečko zo skrine.
Vyjdem z izby po špičkách a zatvorím dvere. Fungujem, akoby bola v byte Tina. Ticho púšťam v kúpeľni vodu, obriadim sa a oblečiem. Zavriem sa v kuchynskom home-office. Kuknem na mobil. Milica mi píše v nemčine: "Včera zomrela naša milá pani Alma."
"OMG," vzdychnem si, "die wunderbare frau Alma..." Der Literatur Kurs. Na jazykovom kurze nemčiny pani Almy sme sa prvý raz uvideli s Milicou.
Na hodine sme dostali úryvok literárneho diela v nemčine. Každý nahlas prečítal odsek a keď sme prešli celý úryvok, Frau Alma nás vyzvala na debatu. Samozrejme všetko sa dialo ´auf Deutsch´, po nemecky .„Ako sa dej bude ďalej vyvíjať?“ alebo „Čo keby postava...“
Úžasnosť! Schmankerle! Naša fantázia nepoznala hranice. Toľko možných scenárov, rozvíjania deja romantizujúcim, dramatickým i veselým spôsobom. Die Fantasie hat keine Grenzen. Fantázia nepozná hraníc.
Pani Alma, naša lektorka (mala cez sedemdesiat, no totálne čiperná dáma) nám na prvej hodine ponemčila mená. Ona tvrdila, že si nás tak lepšie zapamätá. A nielen to, ak nás nemecky bude oslovovať, tak nám zaktivuje šuplík v mozgu, kde máme tú zaprášenú nemčinu!
Z Jančiho sa razom stal Hans, zo Sone Sanny, z Tomáša Tom, z Adely Heidi, z Karola Karl, zo mňa Mona, z Milice Mica, teda Mitzi.
Sadli sme si do kruhu, aby sme pri diskusii na seba videli a mohli ulietavať vo formuláciách, na ktoré stačila naša slovná zásoba. Ach, čo všetko sa len mohlo v deji vyskytnúť a udiať. Keď frau Alma zdvihla prekvapene obočie, bolo jasné, že sme niečo gramaticky domrvili. Vtedy jej ukazovák vyletel kozmickou rýchlosťou smer strop. „Richtig sagt man es so...“ správne sa to povie takto.
Ku koncu hodiny pani Alma zahlásila "Hausaufgáb" - domácu úlohu. Máme napísať pár viet. Napríklad o tom, ako sa príbeh začal. Alebo vymyslieť názvy kapitol, aby popísali príbeh. Či opísať len hlavnú postavu a jej vývoj v príbehu. Prosto čokoľvek, čo nám k úryvku napadne. "Auf Deutsch, selbstverstaendlich, " samozrejme v nemčine. Ona nám za to nabudúcu hodinu prezradí názov diela a autora. Na ďalšej hodine sme dvaja-traja pred triedou prečítali svoje elaboráty. Pani Alma nás pochválila a prezradila autora a dielo. Tým sa predošlá hodina uzavrela.
Raz priniesla úryvok z divadelnej hry. Názvy postáv nič neprezradili, žiadna Shakespearovka alebo známe libreto. Pani Alma nám pridelila jednotlivé postavy, aby sme to predčítali ako na javisku. Každý sa na chvíľu stal onou postavou. Potom sme diskutovali ako sa hra vyvinie a čo sa udeje s našimi postavami.
Dokonca nám raz dala čítať text písaný v švabachu. „Je to celkom jednoduché, ak sa poriadne sústredíte. Potom si oči zvyknú," povedala. Akoby to bola najľahšia vec na svete. Našťastie textu nebolo veľa. Získali sme tak nový rozmer. Naučila nás inak pozerať na čítanie. Vyberala ozaj nádherné „štyky“. Mala tipy, kde v knižniciach sa k nim dostaneme. A posielala nás objavovať zabudnuté poklady do antikvariátov.
Ku koncu semestra nám pani Alma oznámila, že bude mať narodeniny. A tentoraz je výber textu na nás. Každý jeden donesie báseň v nemčine. Nemusíme ju tvoriť, ohó, to nie. Stačí len priniesť a predniesť. OMG, povedali sme si všetci. To je ťažká úloha. Priam výzva. Vykutrať niečo poetické pre tak zmlsanú čitateľku...
Tá hodina bola stobodová. Chalani jej dali kvety a my sme doniesli zákusky. Predčítali sme básne a boli to krásne verše. Pani Alma bola dojatá, prepáčila kostrbatý prednes. Myslím, že si nás obľúbila a my sme ju zbožňovali. Chceli sme u nej všetci pokračovať ďalší semester, no ona sa s ťažkým srdcom odmietla. "Sťahujem sa ku sestre do Viedne. Meine Poldi," povedala, "freut sich schon auf mich." Jej sestra Poldinka sa už na ňu teší.
Volám Mitzi, mojej Milici. Zdvihne mi uplakaná. "Ja neviem, či sú to tie hormóny tehotenské, ale totálne plačem za Almoškou. Pamätáš tie básne? A ako nám..." rozplýva sa a aj ja sa rozrevem. Veru. Sú ľudia, čo nám vstúpia do života a zanechajú tam niečo krásne hlboké. Ako pani Alma.
Do kuchyne vstúpi rozospatý Peťo. "Prečo si ma nezobudila, veď meškám do práce!"
Pokračovanie:
