Takže ideme smer kaviareň...
Fešák otvára dvere do kaviarne, vchádza prvý a potom vpúšťa mňa. Prvý dobrý bod pre neho. Očami skenuje miestnosť, dizajn, koncept, atmosféru. Ja si zatiaľ robím rýchly ček výzoru: prstami načechrám vlasy, jazykom skontrolujem lesk na perách. Vyzerám určite skvostne, bod pre mňa, remíza. Obráti sa ku mne: „Sadneme si tamto do rohu?“ ukazuje na miesto, ktoré sa páči aj mne. Ďalší bod pre neho. Usmejem sa a prikývnem. Idem prvá a dávam dôraz na chôdzu, isto mi pozerá na zadok. Sadáme si do kresiel vedľa seba. „Je to tu veľmi fajn,“ povie. Vidíme celý podnik ako na dlani.
„Som Alex“, podáva mi ruku. „Simona“, odpovedám. Stisk je akurátny, má ďalší bod. Prichádza čašníčka. Ako na povel študujeme nápojové lístky. Ja už viem, čo si dám. Keď si objedná on, prekvapene zdvihnem obočie... Hovoril, že nepije kávu, ale toto?!
„Ty určite nie si z Bratislavy, keď nepoznáš Berlinku,“ preruším ticho. Vycerí pestovaný chrup. „Nie, a pritom priestory so starodávnou históriou milujem. Vo veľkomestách nenájdeš pokoj na verejnom mieste. Som fotograf a na svet sa pozerám cez objektív.“ „Ako si sa dostal k foteniu?“ vyzvedám. „Začínal som v reklamnej branži. Ale nabažil som sa tej umeliny. Teraz fotím energiu okamihu, pominuteľnosť, nič štylizované. Tu a teraz!..“ povie zanietene. „Aj moja najbližšia výstava sa tak bude volať!“
Prichádza čašníčka. Kladie nám nápoje na stôl, Alex si prezerá celú servírovaciu procedúru. Asi tiež námet na zachytenie. „A kde budeš vystavovať?“ spýtam sa. „Na výber mám tri priestory: Elesko, Danubianu a Nedbalku. Bola si tam už?“ „Jasné, poznám všetky.“ „A kde by si vystavovala ty na mojom mieste? Prepáč, ani som sa ťa nespýtal, čím sa živíš ty,“ povie v rozpakoch. Ešteže sa chlapec uvedomil! „Som začínajúca editorka v knižnom vydavateľstve. Je to práca snov.“ „To naozaj, či ironicky?“ pýta sa ma zvedavo. „Naozaj. Je úžasné spoluvytvárať knihy. Pred Vianocami sme pripravovali reedíciu knihy fotografa Françoisa Kollara.“ „To je môj vzor! Kvôli nemu som začal fotiť!“ energicky máva rukami.
„Čo ste dali na obálku?“ pýta sa zvedavo. „Továreň Cima. Mestečko Croix,“ odpovedám. Znalecky prikývne: „Excelentný výber, tá fotka má v sebe všetko!“ Synchrónne sa nahneme k nápojom. „Majú ju tu v kníhkupectve. Som zvedavá na tvoj názor...“ „Skvelý nápad!“ povie nadšene. Zazvoní mu telefón. "Prepáč“, povie a mobil priloží k uchu. Prejde do angličtiny.
Pozriem z okna, začína snežiť. Budem mať parádnu šmýkačku domov. Zloží telefón, mávne na čašníčku, aby priniesla účet. „To bol môj manažér, ešte dnes musíme objednať priestor," oznámi a ťažko vzdychne. „Počúvaj srdce a vyberieš správne,“ poviem. „Presne to mi povedal manžel!“ a tvár sa mu rozžiari. Šach-mat, baby! Veď ktorý heteráč si na prvom rande objedná varenú čokoládu s extra kopčekom šľahačky a blanšírovanými mandľami?!
„Ďakujem ti, Simona. Veľa šťastia!“ podáva mi ruku na rozlúčku. „Aj tebe s výstavou," odpovedám srdečne, „nech je to ´huge success´!“ Keď je už vonku, nadšene mi zamáva knižkou Kollara.
Naraz si spomeniem, že ma hore čaká moja rozčítaná knižka. Dúfam, že aj Peťo, čo mi ju stráži...
Vchádzam do knižnice, rozhliadam sa. Peťo tu už nie je? Kukám na mobil, prešla polhodina, čo som bola s Alexom. Zdržali sme sa v tom kníhkupku. Do kelu!
Hľadám aspoň svoju rozčítanú knižku. Prezerám vozík, miesto na odkladanie kníh. Hm, čo teraz? Zazvoní mi mobil. Mima. „Tak čo, si tam?! A čo máš oblečené? A fešáci?“ spustí vodopád otázok. „Som tu, buď spoko. Hľadám práve jednu knižku...“ šepkám. „Čo tak šuškáš, vôbec ti nerozumiem!“ kričí mi kamoška do ucha. „Teraz nemôžem hovoriť,“ odpoviem ticho, lebo teta, čo to tu má pod palcom ma za ucho vyvedie von. „Zavolám ti neskôr.“
Knižky nikde niet. „Dovidenia“, poviem slušne tetke na rozlúčku. Tá naraz vyskočí a povie: „Ak ste Simona, dačo vám tu držím!“ A podáva mi moju knižku spolu s ďalšou. „Áno, som!“ odpoviem. „Toto tu pre vás nechal jeden mladý muž.“ Automaticky prijímam balíček a nadšene poviem: „Ďakujem, teta!“
Cúvam späť do kresla. Moja knižka ma tu predsa len počkala! Škoda, že Peťo nie... A čo znamená tá ďalšia kniha? Je to Tahiti od Michala Hvoreckého. Nazriem dovnútra, je tam vložený odkaz: „SIMONA, PREPÁČ, MUSEL SOM ÍSŤ. DOJDI SEM V NEDEĽU O 15-TEJ. TAHITI SOM PRÁVE DOČÍTAL. ODPORÚČAM. PEŤO“
Jeeeeej! No teda... Na prebale knihy je ilustrácia krásnej exotickej dievčiny. Som zvedavá na príbeh... Ešte raz preštudujem Peťov odkaz. Uškrniem sa. V čase mobilov dostať odkaz napísaný rukou je rarita. Peťove písmo je ako z technických výkresov. Možno je architekt... Túto nedeľu už mám plány? Tuším, že nie. A aj keby, tento chalan sa mi páči. A nosí tenisky v zime, je to rebelské...Teším sa, ako toto moje dnešné dobrodružstvo rozoberieme s Mimou.
Otvorím svoju rozčítanú knižku (viem, že nie je moja, v duchu ďakujem Nadi a Kornelovi, že vytvorili tento knižný best of. Chapeau!). Po chvíli som zase v príbehu, rozuzlenie je skvelé, som nadmieru spokojná. Natiahnem paže, pomrvím sa v kresle a riadne mi zaškvŕka v bruchu. Pre dnešok dosť duševnej potravy, ide sa obedovať.
Pokračovanie:
