V sobotu ráno sa prebúdzam v cudzom byte. Pretriem si oči. Som oblečená? Kuknem pod perinu. Tričko s mikimauzom. Ok. Posadím sa na posteli. Premietam si znovu detaily predošlého dňa... Ahá, trkne mi, som v Bystrici. Miňo je v nemocnici a toto je Ivov staromládenecký byt.
Milica myslela na všetko. Nielen, že mi požičala auto. Ale presvedčila svojho manžela Iva, nech mi v aute nechá kľúče od svojho bystrického bytu. Akoby tušila, že po návšteve Miňa na neurológii nebudem v stave šoférovať k našim ani do Blavy. Takže hajde do jeho loftu. Dať si sprchu, obliecť periny a napísať mamke nech ma na noc nečakajú. A potom už len spánok. Bez sna. Len dobiť baterky.
Zaostrujem pohľad na displej mobilu. Len tak málo hodín? Ponaťahujem sa. Vstanem a idem do kuchyne. Mám totálnu chuť na kávu. Trochu sa tu musím zorientovať. Na linke vidím stroj značky, ktorú propaguje Džorč Klúny. Pozriem do špajze. Sú tu krekry, čipsy, ryža, cestoviny, tuniak vo vlastnej šťave, lúpané paradajky v konzerve, krabica trvanlivého mlieka... Mlieko vyberiem z police a čekujem dátum spotreby. Je oukej. A hurá! Našla som kapsule do kávovaru. Origin coffee, píšu na obale. Dá sa spraviť na spôsob espresso i lungo. Paráda!
Ako blondýna obzerám kávovar. Radšej si vygooglim návod. Voda, by mala byť odstáta, píšu. Alebo málo tvrdá, ale nie je čas na rozbor. Čapujem z kohútika rovno do nádobky. Zapájam mašinu do zástrčky. Svetielka blikajú, v stroji to klokočí. Dúfam, že je to dobré znamenie. Dvakrát spustiť bez kapsule, aby sa vyčistili trúbky. Roger, vykonané! Potom konečne kapsula, do šálky črpká voňavá tekutina, na nej koruna z peny. Zhlboka vdýchnem vôňu, to je vončo. Potom ešte spustím program bez kapsule a stroj môže oddychovať. Vypínam z prúdu. Káva so špetkou mlieka je životbudič. Kým ju pijem, pozerám cez okennú tabuľu.
Počuť vtáčence, hrmot smetiarov, jeden kus brechajúceho psiska. Zvôkol-vôkol samá zeleň a stromy. Ďaleko na panoráme sa črtajú mohutné končiare. Káva dopitá, nasleduje ranná očista. Umyjem si perličky, odložím zubnú pastu. Nemám tu hrebeň ani maľovátka. Prečešem vlasy prstami, vytvorím cop. Navlečiem na seba tričko a džínsy. Otvorím oblok, vpustím dnu čerstvý vzduch. Sriene na parapete a v mojom nose, dych s obrovským oblakom pary... Preskočí ma zima po celom tele. Celá skrehnutá zavriem okno. Urobím štyri drepy s výskokmi, nech sa zohrejem. Skontrolujem obsah kufra. S mínusovými teplotami na prahu leta som nerátala.
Píše mi Milica. „Tak čo, Simik, vyspinkaná?“ Hneď jej volám späť. „Dobré ráno z banskobystrického štúdia, počujeme sa?!“ hrám to na hlas reportérky. „Dobré ráno z Prešporku, tu slnečno...“ odpovedá. "V Bystrici inovať! Počuješ, ako mi klepú zuby?! Figu drevenú som ja otužilá Oravčanka! Mimi, normálne som ti spanštela v tej Blave... Počuj, máte tu zimné doplnky? Či si mám ušiť dačo z deky?" pýtam sa.
„Jaska, pokukaj v skrini. Mi kasa su kasa," povie mi srdečne najkámka. Dúfam, že nájdem jej veci na oblečko. Je mi blbé nosiť veci jej manžela. "A potom pošli selfinku. Som strašne zvedavá, aké retro dáš dokopy. Rašicu, chemlonový sveter alebo zväzácku tesilovú rovnošatu..." smejeme sa obe.
"Veď nejdem na prehliadku. To len sem do potravín," poviem a mierim ku skrini. "Ďakujem, že ťa mám, Mim. Ako vždy si moja záchrana!" Milica dobrosrdečne odpovie: "Aj ja som veľmi rada, že ťa mám! A volaj, ak čokoľvek..."
Pokračovanie:
