Šéf ma teda povýšil. "Simona, som spokojný..." Dal mi na starosť detské knižky. Mňam! Som veľmi zvedavá na rukopisy. A pre našich autorov môžem vyberať ilustrátorov! Aspoň v práci sa mi darí, lebo v láske teda... Motanica.
Myšlienky mi preruší Gabo. Dnes hrá Pucciniho áriu O mio Babbino Caro. Vyjdem na balkón a započúvam sa. Preslávila ju sopranistka Maria Callasová. Musí byť veľmi smutný, keď vybral toto...
Tak rada by som ho povzbudila. Čím ho poteším? Poslať mu vtip je blbosť. Keď som smutná ja, pomôže mi objatie a zmrzlina. Otvorím mrazák... To sa nehodí. Možno zmrzku ani nemá rád. No ja by som ho tak rada potešila. Vyjdem na balkón. Hudba pomaly utícha. "Hej, maestro!" zvolám namiesto potlesku. "Si tam ešte?" Vykukne Gabova tvár. Vidno, že plakal. Prebehne mnou vlna nehy. "Prídeš na kávu? Kann ich dich zu einem Kaffee einladen? Přijdeš na kafe? Voulez vous un café, s´il vous plait? Do you want some coffee? Tebje núžno kófe!" zaklincujem.
Rozosmeje sa. "Det tror jeg!" povie. Vidí, že nechápem. "To je po dánsky: Myslím, že áno." A Gabova hlava zmizne. Napadne mi, či tu mám poriadené. Ale mám. V múdrom ženskom časáku písali, ak nemáte čas upratať kúpeľňu, vyleštite batérie a zrkadlá. Idem chytro na to. Nakuknem do záchodu, tu je to tiež ok. V kúpeľni si pri umývaní rúk prezriem svoj zovňajšok, môže byť. Topánky v chodbe uložím k sebe. Dvere na spálni zavriem. Obývačka je ok, len naducám vankúšiky na sedačke. V kuchyni mám vždy čisto, to ma mamka naučila.
Vyberiem cukrové piškóty a pár dám na tanier. Zvoní zvonček. Otváram. Gabo má na sebe belasú košeľu s dlhým rukávom, manžety zahnuté k lakťom a čierne džínsy. "Namiesto kvetov," podáva mi šľahačku v spreji. "Nevedel som, že ovládaš toľko jazykov," skladá poklonu, keď sa v predsieni vyzúva. Ide rovno do kúpeľne. Umýva si ruky mydlom, ja stojím v nemom úžase. Toto je prvý muž, ktorý to robí automaticky. Bez príkazu, bez frflania...
Ideme do kuchyne. Napadne mi, že on má dispozične rovnaký byt, preto sa tu tak dobre orientuje... Sadneme si oproti sebe, ja mám ešte z rána môj kýbel kávy nedopitý. "Dáš si espresso či lungo?" spýtam sa. "Lungo. So šľahačkou na viedenský spôsob. Na pamiatku Almanéni," dodá tichšie. "Ty... ty si poznal Almu?!" vybafnem prekvapene. "Jasné, je to moja teta, včera mala pohreb.." jeho hlas sa stratí v hluku stroja, ktorý melie zrnká.
Káva črpká do šálky. Stroju je jedno, že my dvaja sme v pohnutí duše... Položím pred neho šálku. Gabo sa natiahne po šľahačke. Mocne tubou zatrasie a otvorí kryt. Točivým pohybom, ako majster cukrár, vyčarí na povrchu kávy tortu. "Takto to milovala. Kaffee mit Sahne." Podám mu dlhú lyžičku a dózu s kakaovým práškom. Kdesi som čítala, že takto to pil aj Franz Josef I.
Sedíme oproti sebe. "Odkiaľ poznáš Almu?" spýta sa ma v nemčine. "Asi ťa učila..." "Áno, presne tak," odpoviem nemecky. A v nemčine debatíme ďalej. Ja miestami kokcem, hľadám slovíčka. Páči sa mi, že Gabo hovorí v nemčine dokonale. Keď neviem slovko, poviem ho v slovenčine. Rozpráva o detstve s Almou, ako vystrájal a ona ho rozmaznávala. "Nemala deti, vieš. Aj preto rada učila, žiaci boli jej deťmi, miláčikmi."
Dáme si ešte po jednej káve, schrúmeme všetky piškóty, neustávame v rečnení. Ja som medzičasom prešla do pohodlnejšej slovenčiny. Aj Gabo. Rozprávame sa, akoby sme sa poznali roky. Hovoríme si príhody, ktoré nás rozosmejú. Topka je príbeh môjho krstného mena:
"Vieš oco chcel mať Moniku, mamka Silviu. Nechceli mi dať dve mená, tak to spojili na SiMonu. Oni boli spokojní, no v celej dedine žiadna Simona, v škole takisto. Trpela som tým exotickým menom... Štastie, že nechceli Ambróziu a Karolínu. Bola by som Ambrolína!" Gabo zakontruje: "Alebo Františku, bola by z teba švárna Frndolína!" Do tohto rehotu vstúpi do kuchyne Peťo. Úplne som zabudla, že som mu dala Tinine kľúče.
"A toto čo tu má znamenať?!" povie namosúrene...
Pokračovanie:
