"Zlatko, dnes už nešoféruj domov. Zostaň pekne v Bystrici," povedala mi včera Milica do telefónu. "Ivo tam má svoj loftík. Kľúče nájdeš v handšúfachu/v skrinke auta. Adresu ti pošlem. Je to blízko." Na ten nápad som prikývla. Bola som fakt vyšťavená. Miňo je podľa lekárov na tom dobre. Ale tie podliatiny čo má po celom tele. Taký zúbožený sa mi zdal. "Láska," povedal, keď som vošla. Šokovalo ma to.
Preto ma potešilo, že prišla posila v podobe Alice a ujka Paľa. Starosti o Miňov stav sa tak pomyselne rozložili. Keď skončili návštevné hodiny, primár nás uistil, že sa Miňo vystrábi. Rodákov som poslala domov, že tu mám od kamošky dohodnutý nocľah. Aspoň budem Miňovi na blízku. Súhlasili. Zajtra znovu dojdú, sľúbili, možno aj s Miňovou mamkou...
Prespala som u Iva v bystrickom byte. Chcem ísť do potravín, keďže včera som mala na večeru tri posledné piškóty. Vonku je 5 stupňov, pocitovo 0. Teraz v skrini hľadám niečo na sezónu jeseň/zima. Osloví ma mohérový pulóver vo farbách dúhy. Ten určite nebude Ivov, uškrniem sa. Vyberiem ho z police a rozprestriem v rukách. Je uštrikovaný na megaveľkých ihliciach, vlastne je viac deravý ako teplý, ale to neva. Je to sveter? Je, tak čo. Navlečiem dúhu na seba. Nehreje.
Treba ešte jednu vrstvu. Pozerám do políc, na vešiaky, čo by mohlo splniť účel. Bingo! Červená funkčná bunda. Obliekam ju na sveter. Super teplučká. V stojáčiku goliera má zabudovaný zips. Aha, schovaná kapucňa! Vynikajúco. Cvaknem selfinu a pošlem Mime. Vezmem kabelu, hodím do nej mobil, rúško. Zhrabnem kľúče, obujem tenisky a zamknem.
Keď som vonku, nie je mi chladno. Stretávam ľudí v kraťasoch. Keď vojdem do obchodu, predavačka si ma premeria. "Dobrý deň," pozdravím. Usmeje sa. Potom idem medzi policami a mám chuť na všetko, čo tam je. Beriem banány, kilo jabĺk, ľadový šalát,... Čo si zvrtnem na obed? Bez zoznamu a plánu, čo chcem variť, sa cítim ako v bludisku.
Keď som pri syroch, zočím bryndzu. Spravím si pomazánku! S mletou červenou paprikou, jarnou cibuľkou a bryndzou zjemnenú maslom. Starý rodinný recept. Vezmem bryndzu a vraciam sa k zelenine. Schmatnem jarnú cibuľku, vedľa nej sú reďkovky. Beriem aj tie. Maslo! Idem po maslo. A vajíčka? A veď nezjem desať vajec, nie som drevorubač. Nasledujú konzervy. Tuniak. Sardinky. Májka. Luntner... Ja som strašne hladná!
Konečne sa dostávam cez sladkosti ku chlebu. Naložila som piškóty aj čokoládu. K bryndzovej pomazánke musí byť čerstvý chlieb. Všetky tvary chlebov akoby kričali: Zjedz nás, Sima! A to hneď! Kokso, už mám z hladu fatamorgánu. Výber padne na okrúhliak: zemiakový Slatinský. Miesto rukavíc sú tu nastrihané papiere - ako za starých socíkovských čias. Vyberiem najsympatickejší peceň a šup s ním do papiera. Nezmestí sa mi už do košíka, lebo je kopcom naložený, nechám si chlieb v druhej ruke.
Pri pokladni stojím v šóre. Ešte sa obzriem smer police, či som dačo nezabudla. Pán predo mnou ma osloví: "Slečna, poďte, ja vás pustím." Som prekvapená, obzrú sa ďalší dvaja pred ním. Ja sa otáčam. "Aj ja váš pustím, istotne sa ponáhľate," povie pani predo mnou. To ten vlčí hlad musí byť na mne vidno. "Ďakujem krásne," poviem. A začnem vykladať obsah nákupného koša na pokladničný pás. Vidím, ako celé osadenstvo pozerá, čo kupujem. Ja musím mať na chrbáte dieru, lebo stále mi tam kukajú, potom na mňa, potom zas na nákup.
Nahádžem nákup do tašky, chlebík vezmem do ruky, zaplatím bezdotykovo. Pri odchode ešte raz všetkým poďakujem a miznem. Po ceste sa lačne zahryznem do pecňa. Mňam! Slatinský peceň, najlepší zemiakový chlebík. Na oblohu sa prediera slnko a keď vstupujem do loftu, začínam sa potiť. Nohami si vyzujem jednu aj druhú tenisku, náklad zložím do kuchyne a nahryznutý chlebík položím v papieri na stôl.
Idem si umyť ruky. Ako prechádzam okolo zrkadla v hale, vidím, že na bunde mám čosi biele. Zastanem pred zrkadlom chrbtom a obzriem sa. Na červenej bunde sa mi skvie nápis HASIČI.
Pokračovanie:
https://rostowa.blog.sme.sk/c/541202/exmanzelka-na-scenu.html
