Večer sa pred našim domom zjavil Miňo. „Musím s tebou hovoriť!“ povie. Vyznie to dramaticky ako v telenovele. „Poďme sa niekam prejsť,“ odpoviem akože ledabolo, no som zvedavá. Beriem mikinu a zakričím rodičom: „Idem von!“. Mobil si neberiem, je to šunka bezsignálová. Kráčame popri sebe. Ja som ticho, lebo som v rozpakoch aj zvedavá, čo má také dôležité. Ja teda určite načínať rozhovor nemienim.
„Chcel som ťa odprosiť. Nevážil som si, čo sme mali, správal som sa ako... No proste strašne som to pohnojil!“ Uff, fakt som na toto musela čakať celú večnosť? Asi dostal rozum, keď ho teraz život nakopal do zadnice. Božie mlyny, či ako sa to... „Naozaj som ti nikdy nechcel ublížiť!“ Zastaneme a hľadíme si do očí. Viem, že hovorí pravdu. „Tak by som chcel vrátiť čas...“ chytí ma za pás a pritiahne si ma k sebe. Keď ma chce pobozkať. „Prestaň!“ poviem a vytrhnem sa mu.
Nadýchnem sa a spustím: „Tým, čo si teraz povedal, akože všetko zmažeš!? Veď si mi zlomil srdce! Donekonečna som si premietala, kde som spravila chybu! Veď sme mali pred svadbou, no ty si si len potreboval užiť! A potom sa dozviem, že sa ženíš s úplne inou! Vôbec netušíš, ako mi bolo!!!“ Waw, fakt som to povedala? Koľkokrát som si predstavovala, ako mu to poviem. A teraz je to vonku. Uľavilo sa mi? Práve naopak, znova sa mi premieta tá jeho zrada, moje obrovské sklamanie, ten strašný smútok a bezmocnosť, srdce na franforce...
Vážne na mňa hľadí. Ja, celá červená v tvári, ruky mám zopnuté v päsť. Uteč alebo bojuj! Vtedy som utiekla, dnes bojujem, časy sa zmenili, ja som sa zmenila... Už aby som bola naspäť v Bratiske. No nie preto, aby som sa stratila v anonymite mesta. Tentoraz odídem so vztýčenou hlavou. "Odpustíš mi niekedy?“ spýta sa ticho. Keby sme boli vo filme, sme si karmicky súdení, máme druhú šancu, v podmaze počuť romantickú hudbu, atmosféra je plná nádeje, spoja sa nám ruky, kamera zaostrí na vychádzajúce slnko a cez nás idú záverečné titulky.
Ale toto je, do kelu, realita! Srdcový kráľ stratil hodnotu. Happyend sa nekoná. „Už je neskoro,“ poviem. Neskoro pre nás dvoch, neskoro pre ospravedlnenie, neskoro pre tento deň. Mlčky ma odprevadí k domu. Je to čudné, ale už myslím iba na Peťa. Miňo je konečne minulosť. Neobzriem sa a vojdem dnu.
Naši pozerajú niečo v telke, vytratím sa hore do sprchy. Ako výborne funguje voda, slzy, mydlo - do výlevky putuje bolesť, smútok, sklamanie, všetko, čo ťaží dušu a myseľ. Potom padnem do perín a v sekunde zaspím.
Pondelok. Cítim sa ako znovuzrodená. Zapínam komp, nabiehajú maily. Najprv od Mimy. Má pre mňa skvelú novinu! Nevie sa mi dovolať. Mám sa jej ozvať ASAP!
Ďalší mail je od Tiny, spolubývajúcej z Bratisky. Píše, že ostáva v Paríži. Prosí ma zbaliť veci, čo ostali v izbe – že ich nie je veľa. Že vo štvrtok pre ne príde jej segra. Hranice sú zatvorené, Tina nemôže prísť osobne.
Frau Kramer, moja domáca, píše, že Tina nepredĺži nájomnú zmluvu. Chce preto prenajať jej izbu, a pýta sa na moje plány, inak by prenajala celý byt. V každom prípade, v piatok by chcela priviesť záujemcov. Dnes je pondelok. Ak by som zajtra pricestovala do Bratisky, v stredu pobalím Tinin kufor, vo štvrtok príde Ingrid pre jej veci. A potom už môže prísť nový záujemca kuknúť byt. Sedí vec. Odpíšem krátko Tine aj frau Kramer.
Mima. Aká je to novinka? Som strašne zvedavá! Nevolám jej, lebo viem, že do desiatej nedvíha. Odpíšem jej, že aj ja mám novinky! Ach, Mimča moja, to budeš vyvaľovať oči...
Vlaky chodia podľa špeciálneho grafikonu, čiže asi tak často, ako v ére parných lokomotív. Uff! Už aby som bola späť v Bratiske...
Pokračovanie:
