Slnko pomaly odchádza na odpočinok. Na tvári cítim nežný vánok vetra a do nozdier mi vchádza pach omamný. Môj mozog rozoznáva vôňu lúčnych kvetov,tráv a ihličnatých stromov . Počujem utíchajúci hlas mesta, posledné včely vracajúce sa zo zberu domov. Lastovičky za posledného denného svetla lovia dnešnú večeru pre svoje potomstvo. Švitoria , trilkujú , vytvárajú svojim letom predstavenie, ktorého sa moje oči nevedia nabažiť. Slabne aj krik večne sa hádajúcich vrabcov. V ušiach sa mi rozlieha symfónia svrčkov hrajúcich na svojich husliach. V diaľke začuť sirénu vlaku, ktorý prichádza z Popradu a blíži sa k vlakovej stanici na koľaj číslo jeden. Slnko mizne za štítmi, obloha posiata malými mrakmy sa začervená , chladne vzduch. Blíži sa noc. Utícha denný zhon, zo sídlisk počuť len detský smiech a krik za spevu vtákov.
Privriem oči, vnímam len vônu a zvuk okolia. Vietor sa hrá s trávou, ukrýva sa v lese mezdi konáre stromov - melódia letného večera. Znovu trúbenie vlaku odchádzajúceho smerom do Plavča zarezonuje v ušichach a stráca sa v diaľke. Pomaly otváram oči a predomnou sa rozpretiera nádherný obraz aký sa Vám vryje do pamäti naveky. Silueta Vysokých Tatier a pod nimi malé mestečko Kežmarok v údolí ukryté. Toto je môj domov, moja vlasť, môj rodný kraj a kúsok nádhernej Slovenskej zeme.
Slnko už zapadlo. Mesto a okolité dedinky zažinajú pouličné lampy. Utícha detský džavot, posledné lastovičky sa odoberajú na spánok. Už len svrčky dohrávajú na husliach melódie uchu lahodiace a želajú Vám dobrú noc.
Nastala noc. Kráčam dolu z kopcov, obíjamjúcich môj domov. Kráčam za svitu mesiaca so spomienkou ukrytou hlboko v pamäti, v duši i mojom Slovenskom srdci. Dobrú noc Kežmarok, máš pred sebou daľšie takéto krásne dni.






