Povedať snehovo biely obrus je v Bratislave asi ťažko...ale niekde na lazoch to je už iný odtieň bielej a tam ten obrus je ako sneh - biely...snehobiely...
Ale pôvodne som chcel pisať o ilúzii a nádeji, ktorú nám dáva sneh...Bratislavské zimné dni a noci býva obloha permanentne šedivá, a aj keď sa vyjasní, je to väčšinou na noc...tak síce vidíme mars a iné divadlo svetiel na oblohe...ale ten pocit s veľkým P...čo máme aspoň ja určite, keď sa vyjasní a zasvieti Slnko, hviezda nenahradí. Slnko to je high energy...kult...objatie...nálada...Slnko je božské.
O snehu-sneh, keď je biely... je dobrá prikrývka aj odrazová plocha svetla...nárazová plocha pre padajúce telá... a bremená...ale hlavne tá belosť dáva o trochu menej...aj o trochu viac...ako komu...a ako kde...nálady, podobnej aká sa rozlieva so žiarenia slnka a nádeje, čiže pozitívneho myslenia, že sa blíži jar...zelená jar... vôňa...oteplenie...to už je ale iná farba...Sneh má teda zmysel...pôsobí svojím svetlom aj v tme a šedivá obloha je o čosi belšia aj cez deň...no a ak sa mraky rozplynú a zasvieti slnko...začne sa trblietať každá vločka a usmievať každá kočka....
